V decembri 2004 zverejnil denník Sme reakciu Magdy Vášáryovej a Milana Lasicu na text vtedajšieho šéfredaktora Martina M. Šimečku. V dnes už klasickom manifeste slovenského malomeštiaka autori píšu .“ . Slovo revolúcia chápeme ako násilnú zmenu a nie ako proces postupných zmien v spoločnosti..“ Veľkým milovníkom slovenskej komédie môžeme odporučiť aj ďalšie pasáže, ktoré označujú slovom „normálny“ ekonomické vzťahy na Slovensku do roku 1948.

Pred 40 rokmi vypukli v Európe nepokoje. Parížska Sorbonne sa počas jedného týždňa premenila na bojisko, nemecké kostoly , univerzity a námestia boli plné ľudí, Československo sa dožadovalo politickej slobody. Za štyridsať rokov poznala Európa niekoľko revolučných vĺn, posledná z nich umožnila aj to, aby sa z hercov stali scenáristi.

V strednej Európe existuje voči parížskym udalostiam istý predsudok. Vzbura na univerzitách a vo fabrikách je spájaná s akýmsi pokusom extrémnej ľavice premeniť Francúzsko na komunistickú krajinu. Opovrhnutie Parížom sa zväčšuje priamoúmerne presvedčeniu o tom, že parížska intelektuálna buržoázia rozohrala svoju dlaždicovú vojnu v akomsi metafyzickom  rozmare, zatiaľ čo československí študenti už dávno vedeli akú hrôzu prináša socializmus s akoukoľvek tvárou. Bez ohľadu na interpretačné nuansy sa dnes môžeme zhodnúť, že Európania sa v 60 rokoch dusili.

Skôr ako začnú tí, ktorí sa dnes boja revolúcie rovnako, ako generál de Gaulle, ako ruské vedenie, určovať prípustnú  rýchlosť spoločenských zmien, nech sa namiesto golfových jamôk zahĺbia do filozofie európskych dejín. Nájdu v nich odpovede nato, prečo Slovensko odmietlo návrat k normálnym hospodárskym vzťahom z pred 1948, prečo mali Francúzi pocit, že sa z ich spoločnosti vytráca étos a viera v Republiku, ktorá vznikla počas Veľkej revolúcie a prečo občania Československa odmietli ruské tanky len 23 rokov potom, ako ich vítali.

Demokracia nie je stav ale proces, do ktorého majú právo vstupovať  občania kedykoľvek a akokoľvek. V 1968 dlažobnými kockami namiesto volebných lístkov, v 2008 tak ako vždy predtým aj občianskou sebaobranou, ktorá je poslednou hrádzou pred právnym terorom.

Revolučná vášeň, v ktorej teológovia 18. storočia rozpoznali „Boží hnev“ je stále prítomnou možnosťou ľudského spoločenstva. Udalosti z 89, americká konzervatívna revolúcia, alebo Kopernik dokazujú,  že revolúcia nie je iba synonymom politického násilia, ale predovšetkým  radikálnej zmeny. V spoločnostiach, kde chcú politici presvedčiť voličov, že politika je nedeľnou televíznou reláciou, kde média zabúdajú svojim čitateľom povedať, že ich dnešnou prioritou je zisk a nie služba verejnosti je dôležité pestovať zvyšky tejto vášne  ako silu, ktorá zabráni tomu, aby sme  považovali za normálne to, čoho sa zbavili už naši predkovia.