JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Prečo nepodporujem zásah v Líbyi

Kríza žánru | Editorial | Tomáš Profant | 11.04.2011

_ma_small

Položme si otázku, či je správne podporovať intervenciu Spojených štátov, Francúzska a Veľkej Británie odobrenú Bezpečnostná rada OSN v Líbyi.

Argument  pre zásah je na jednej strane abstraktný, na druhej strane mu ťažko odolať. Je akousi obdobou argumentu, ktorý používa Adam Michnik v prípade Iraku. Pán Michnik podporoval irackú intervenciu, pretože bol za odstránenie diktátora. Bol za akýsi abstraktný, chirurgický zásah, pomocou ktorého by Saddám Husajn jednoducho zmizol.

Druhá strana tohto argumentu je ďalšia paralela s Irakom. Je ňou utláčaný ľud s radosťou vítajúci osloboditeľov - či už pochodujúcich vojakov v Iraku, alebo ich kolegov v kokpitoch lietadiel v Líbyi. Dá sa vôbec odolať tým prosbám? Môže intelektuál odoprieť pomoc ľuďom, ktorí o ňu prosia tvárou v tvár hlavniam strelných zbraní? 

Pozrime sa na dva argumenty, z ktorých ani jeden zrejme nebude dosť silný, aby presvedčil ľudí, ktorí zažili Mečiarove, či Husákove represie. Títo ľudia neprestanú, obrazne povedané, prosiť o pomoc. Týka sa predsa ich ohrozených životov, v konkrétnom momente na konkrétnom mieste, kde je jasná voľba. Buď si človek zvolí boj a prípadne smrť, alebo skloní hlavu a v neslobode bude trpko znášať rozmary vládnucej vrstvy.

Prvý argument sa týka v Pravde nie celkom korektne Jánom Kubišom spomenutej Povinnosti chrániť (Responsibility to Protect). Venovala sa mu aj Monika Hlávková na stránkach JeToTak.sk. Kľúčovou časťou Správy Medzinárodnej komisie pre intervenciu a štátnu suverenitu, nezávislého medzinárodného orgánu zloženého z vybraných členov Valného zhromaždenia OSN, je kritérium prahu, ktorý musí byť prekročený, aby bolo možné prostredníctvom vojenskej sily porušiť štátnu suverenitu a intervenovať na ochranu ľudských životov. Sú ním masové straty na životoch (large scale loss of life), prípadne masové etnické čistky (large scale ethnic cleansing). Pojmom masový sa myslí rozsah blížiaci sa genocíde.

V súvislosti s protestmi v Líbyi, ktoré zásahu zdanlivo dodávajú legitimitu,  je dôležité zmieniť jasné vymedzenie sa Komisie voči prevratom v demokratických krajinách. „Prevrat demokratickej vlády je závažná záležitosť, ktorá si vyžaduje spoločnú medzinárodnú aktivitu, ako napríklad sankcie, zastavenie alebo odopretie pôžičiek, či zrušenie členstva v medzinárodných organizáciách... [a]le … vojenská intervencia s cieľom chrániť ľudské životy by mala byť obmedzená výlučne … na situácie, pri ktorých hrozí, alebo dochádza k masovým stratám na životoch, alebo etnickým čistkám.“ (s. 34) V tomto prípade je možné za udalosť blízku prevratu považovať Kaddáfiho potlačenie demonštrácií v Líbyi.

Takto vysoko posadený prah pre rozhodnutie možnosti intervenovať je dôsledkom historického vývoja. Koloniálne dedičstvo, imperiálne výboje a neo-imperiálne intervencie sú zrejmou príčinou potreby existencie princípu nezasahovania. Dejiny troch intervenujúcich mocností sa najviac podieľajú na tom, že až vyvražďovanie genocidálneho charakteru má viesť k vojenskému zásahu medzinárodného spoločenstva.

Zatiaľ sa zdá, že v Líbyi nedochádza ku genocíde a ani k masovému vyvražďovaniu. Z pohľadu nového konceptu Povinnosti chrániť teda nie je dôvod, aby Rada Bezpečnosti odsúhlasila násilný zásah do suverénneho štátu. Nepochybne však bude nejeden čitateľ namietať, že situácia v Líbyi je natoľko vážna a jasná, že je vhodné pre tentokrát urobiť výnimku a zasiahnuť. Koľko je masa a akú hodnotu má jeden život? Takéto nevhodné počty by nám predsa nemali brániť v ochrane ľudských životov a slobody. Na jednej strane je tu zdanlivo jasný prípad potreby zakročiť, na druhej plejáda intervencií, ktoré stáli obrovské množstvo životov a boli tiež častokrát vedené v mene ich záchrany, či slobody.       

Pozrime sa však na druhý argument. Týka sa systému, v ktorom sa celý konflikt odohráva. Opäť je dôležité vnímať historické pozadie celého konfliktu. Súčasný globálny poriadok umožňuje autoritatívnym vládcom, aby si v mene občanov, ktorým vládnu, požičiavali na medzinárodných trhoch a aby v ich mene predávali prírodné zdroje nachádzajúce sa na území danej krajiny. Thomas Pogge nazýva tieto dva základné piliere súčasných medzinárodných vzťahov medzinárodnými privilégiami požičiavania a zdrojov a poukazuje na ich prepojenie s chudobou a nedemokratickým vládnutím.

Na to, aby mali nikým nevolení diktátori spomenuté privilégiá, je nutné, aby ich im niekto garantoval. Takýmto subjektom sú ostatní aktéri svetovej politiky – národné vlády nielen bohatých krajín, ich banky, medzinárodné inštitúcie, ale najmä bežné obyvateľstvo. Ekonomický imperatív núti vlády, aby nebrali ohľady na útlak a nerovné mocenské vzťahy v iných krajinách a umožňovali ich vládam profitovať  z environmentálnej degradácie a sociálneho úpadku vlastných občanov.

Ďalším významným faktorom je ekonomický imperatív iného druhu, ktorý vedie k čulému obchodu so zbraňami aj s krajinami, ktoré svojich občanov utláčajú.

Súvislosť s Líbyou je zrejmá. Kaddáfiho režim profitoval ako z predaja ropy, tak z obchodu so zbraňami. Bez týchto dvoch kľúčových aspektov jeho mocenského aparátu by mal obrovské ťažkosti udržať sa pri moci a je možné sa dokonca domnievať, že bez modernej výzbroje, ktorou disponuje, by sa dohodol na odovzdaní moci povstalcom. V tejto chvíli sú tieto hypotézy pochopiteľne neoveriteľné.

Prečo je teda nesprávne vojensky intervenovať v Líbyi? Kaddáfiho režim nezačal svojich občanov utláčať po masových protestoch arabskej jari. Utláča ich odkedy sa dostal k moci a robí tak pomocou zbraní, ktoré si kupuje za príjmy z ropy. Odpoveďou medzinárodného spoločenstva, ktoré sa hlási k demokratickým hodnotám, nie je násilie, ale izolácia. Na Líbyu je treba uvaliť ropné a zbraňové embargo, ktoré treba dôsledne dodržiavať a to najmä vo vzťahu k iným krajinám, ktoré by ho chceli porušiť. Zrejmý argument okamžitého čínskeho „neutrálneho“ nahradenia dovozu zbraní a import líbyjskej ropy je treba riešiť rovnako. Sankciami voči Číne, teda zastavením obchodu s ňou. Akokoľvek to môže znieť nereálne, toto je dôsledný postoj, ktorý berie do úvahy dejiny francúzskych, britských a amerických intervencií v krajinách globálneho Juhu. Najnovšia hra na mačku a myš, tentokrát s kýmsi z Líbye, nie je zvláštnym prípadom odstránenia naozaj zlého diktátora, ale len pokračovaním série výhodných obchodných výmen v systéme zásadne nerovných mocenských vzťahov. Líbyjská intervencia je akousi zastávkou, či miernym zakopnutím v plynulých dejinách kolonializmu, ktorý bude fungovať po náprave rovnako ako fungoval predtým. Ktokoľvek, kto nahradí Kaddáfiho, bude zrejme nútený opustiť jeho tyranské praktiky. To ale neznamená, že pre líbyjské obyvateľstvo bude schopný priniesť zásadnú zmenu. Iba koordinovaná aktivita  predstaviteľov štátov globálneho Juhu môže viesť k narovnaniu medzinárodných vzťahov. Takáto spolupráca bola dosiahnutá po prvom ropnom šoku pri vyjednávaní dohody Lomé I medzi vtedajším Európskym spoločenstvom a krajinami Afriky, Karibiku a Pacifiku. Sila slabších hráčov sa vtedy prejavila práve v jednote a strachu Európanov z tejto jednoty. Ten viedol k dovtedy nevídaným ústupkom v podobe automatických nárokov na refundáciu strát pri nižších svetových cenách nerastných surovín. Systém však postupne erodoval spolu s postavením krajín globálneho Juhu v svetovej ekonomike.

Spolu s izoláciou Kaddáfiho je treba nevojenskými spôsobmi podporovať opozíciu. Takáto podpora by ale mala podliehať určitým princípom, práve z dôvodu existencie množstva prípadov zneužitia tzv. podpory demokracie. V nevojenskej oblasti však argument nezasahovania neobstojí. S Líbyou sme prepojení práve cez našu históriu a mali by sme sa usilovať naprávať chyby, ktoré sme spôsobili. Kým vojenská intervencia voči Kaddáfimu je inherentnou súčasťou systému, ktorý ho splodil, existuje množstvo iných foriem aktivizmu vedúcich ako proti fungovaniu tohto systému, tak proti ropným diktátorom. Zníženie závislosti na rope je len jedna z nich.

V prípade snahy o konzistenciu, po ktorej volá aj spomenutá Medzinárodná komisia, by zrejme život na bohatom severe vyzeral inak. Nižšia spotreba ropy by možno mala za následok lepší výhľad pre globálnu klímu, zároveň by však narušila spotrebné vzorce mnohých zástancov zásahu, či už na pravej, alebo ľavej strane politického spektra.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 53 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 17.04.2011 (mattie)

Diskusia k článku obsahuje 12 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist