Občas mi zavolajú z UPC, či nechcem televíziu. Televíziu som v minulosti mala, ale keď som sa pred dvomi rokmi presťahovala, nedala som ju v novom byte znovu zapojiť.

V uplynulých mesiacoch som ju totiž pozerala čoraz menej a menej, a nechcela som platiť zbytočne. Nemať televíziu nie je teda pre mňa vecou svetonázoru a nevylučujem, že si ju zase zapojiť nechám. Na televízii ma láka to, čo na nej väčšinu ľudí (aspoň to tak tvrdia) odrádza. Totiž možnosť bezmyšlienkovite sa dívať na veľmi primitívnu zábavu. Ak chcem vidieť dobré filmy, ide to aj bez televízie, v tomto zmysle mi televízia chýba len výnimočne. Častejšie mi chýba, napríklad, po nočnej službe, keď chcem na seba nechať pasívne pôsobiť čo najjednoduchšie vnemy. V takých chvíľach sa mi zacnie po všetkých tých Poštách pre teba a Ordináciách v ružovej záhrade. A zacnie sa mi aj po Tatort-och a seriáloch typu Gute Zeiten Schlechte Zeiten. Ten som sledovala ako vysokoškoláčka v ranných reprízach vždy pred odchodom do školy. A tu by som sa chcela pristaviť.

Keď mi teda občas volajú z UPC a pýtajú sa, či nechcem televíziu, potenciálne by ma mohli presvedčiť. (Zároveň im nechcem dopriať tú satisfakciu, pretože volajú zásadne v najnevhodnejších chvíľach. Minule volali v nedeľu odpoludnia, a trafili sa práve do môjho výletu v Dachau.) Marketingový pracovník, ktorý mi horlivo do telefónu opisuje najvýhodnejšiu ponuku spoločnosti, vždy hneď na začiatku zdôrazní obrovské množstvo programov, všetky v češtine. Niekoľkokrát som sa spýtala, či ponúkajú aj programy v iných jazykoch, čo si zrejme na základe môjho prízvuku vysvetlili tak, že neviem po česky. Nie je problém, v ponuke je aj niekoľko programov v slovenčine a tuším nejaký v ruštine. Na moje ďalšie pátranie, či sa teda dá pozerať aj niečo, povedzme, v nemčine, sa väčšinou marketingovo smutným hlasom ospravedlní, prípadne poznamená niečo o možnosti doplatiť si špeciálne balíčky, v ktorých je aj spravodajské vysielanie v angličtine. Teda žiadne Gute Zeiten Schlechte Zeiten.

Vyrástla som, asi podobne ako väčšina mojich rovesníkov (aspoň v Bratislave) na rakúskej ORF a v nedeľu doobeda sme počúvali Ö3. Nie, že by sme doma všetci hovorili plynule po nemecky. Po nemecky vedela akurát mama, otec po nemecky nehovoril, ale časom, usilovným sledovaním rakúskej televízie, sa vypracoval tak, že bol schopný sledovať dej prinajmenšom detektívnych seriálov typu Tatort. Ja som v tom čase po nemecky nevedela vôbec, čo mi nebránilo vyspevovať znelku Tom und Jerry Vielen Dank für die Blumen a Biene Maja. O niečo menej často, ale predsa, sme pozerali maďarskú televíziu. U mojich starých rodičov, u ómamy a ópapu, sa hovorilo po maďarsky, pre mamu je maďarčina rodná reč. Otec po maďarsky nevedel (čo bola zároveň jedna z veci, ktorú moji starí rodičia mojej mame nikdy neodpustili), ja som sa ako dieťa po maďarsky naučila, ale zároveň maďarčinu neskôr kompletne zabudla. Napriek tomu sme maďarské vysielanie pozerali, a mne odvtedy ostala akási podmienená reakcia, že ma zvuk maďarčiny upokojuje. Podobne, ako ma rozhlasové vysielanie v nemčine prenáša späť do raného detstva, k pokojným nedeliam, keď sa ráno zapla rakúska telka a skôr, ako sa začalo skutočné vysielanie, ukazovali scenérie z Tirolska podfarbené typickou rakúskou hudbou. A už ani nehovorím o tom, že každý druhý televízny program bol v češtine, takže češtinu sme, aspoň pasívne, ovládali ako druhú rodnú reč. Veď ešte na vysokej škole sme mali české učebnice, takže sme medzi sebou hovorili, že sa učíme játra, nie pečeň.

Niektorí ľudia hovorili, že sa po nemecky naučili „z televízie“. Hoci ja sama som sa nemčinu poriadne naučila až neskôr a v podstate celkom klasicky v jazykovom kurze, som presvedčená, že nás neustále omývanie cudzím jazykom naučilo aspoň vnímať jeho zvuk, takže sa nám neskôr ľahšie učil. Je známe, že v niektorých krajinách, kde sa v filmy v televízii nedabujú ale vysielajú s titulkami, hovorí cudzou rečou (v tejto súvislosti najmä anglicky) viac ľudí. V mojich časoch bolo sledovanie rakúskej televízie najmä z núdze cnosť, pretože Československá televízia toho toľko neponúkala. Je iste chvályhodné, že máme dnes možnosť sledovať väčšinu programov v rodnej reči a nie sme odkázaní na cudzojazyčné vysielanie. Ale odhliadnuc od kvality dabingu si myslím, že sledovanie televízie v cudzej reči je, prinajmenšom, výborná príležitosť, ako pripraviť mozog na jej učenie. A je mi ľúto, že hoci bývam 150km od nemeckej hranice, musela by som si za nemecké vysielanie priplácať. A tak ešte stále nemám televíziu. Gute Zeiten Schlechte Zeiten by som, keby som veľmi chcela, mohla pozerať na internete. A rakúske FM4 počúvam vždy v aute. Cestou do Bratislavy sa dá chytiť už v Brne.