Keď sa politici mesiac a pol pred voľbami pred občanmi skrývajú, polícia znova používa slzný plyn a vodné delo, a finančná skupina využíva všetky svoje možnosti a právne kľučky, aby dala slovo „gorila“ vymazať z korpusu slovenského jazyka, niečo sa deje.

Pokusy o delegitimizáciu „gorilích protestov“ – spochybňovaním obsahu, či nositeľov – sú trápne. Bezpochyby, v dave na námestiach sa nachádzajú marginálne a extrémistické skupiny, no chrbticou protestu je „bežný občan“. Nie len tých pár tisíc, čo sa vo februárovej zime odhodlá vyjsť do ulíc, ale aj všetci tí, ktorí sa s protestom identifikujú. Cez neformálne siete, osobné kontakty, každodennú komunikáciu vytvárajú podzemné prúdy, ktoré môžu podmyť legitimitu systému a mocenských hierarchií. Za ich požiadakami   však možno vidieť jednoduchú – a pritom zásadnú – výzvu establišmentu: Nedá sa naraz, môžete slúžiť buď nám, alebo gorilám. A obávame sa, že ste si vybrali to druhé.

Oficiálny príbeh postkomunistickej transformácie je postavený na mýte modernizácie. Preberali sme politické inštitúcie, ekonomické štruktúry, formálne pravidlá. Definitívnou pečaťou mala byť európska integrácia – po nej sme už mali byť „úplne ako ostatní Západniari“. Možno trochu chudobnejší, ale aj to je len otázka času.

Mnohé zo zmien boli pozitívne, väčšina však bola formálna. Realita sa omnoho viac podobá „návratu k feudalizmu“, o ktorom hovorí sociológ Jan Keller. Systém decentralizovanej moci, v ktorom oligarchické skupiny súťažia o vplyv nad ekonomickým a politickým životom. Redistribúcia verejných zdrojov nie je riadená univerzálnymi pravidlami (a už vôbec nie požiadavkou rovnosti príležitostí), ale mocenskými rovnováhami a klient-patrónskymi vzťahmi. Formálna demokratická fasáda ostáva zachovaná – pomáha to legitimizácii moci. „Slobodný trh“ a súťaž sú verne vzývané – najmä ak treba rozobrať ďalšiu zo súčiastok sociálneho štátu. No tie najdôležitejšie transakcie (politické a ekonomické) nie sú regulované spoločenskou zmluvou medzi občanom a jeho reprezentantmi, ale tajnými dohodami medzi oligarchami. Vonku, za zavretými dverami konšpiračných bytov rastie frustrácia a cynizmus. Je to buď vláda zákona, alebo zákon džungle. Gorily a a občania majú očividne rôzne preferencie.

Bod, kedy sa znechutený pasívny občan zmení na nahnevaného občana, je ťažké predpovedať. Rovnako tak charakter výbuchu. Môže byť „občiansky“, inkluzívny svojim charakterom, žiadajúci rovnaké práva pre všetkých. Môže byť však aj netolerantný, postavený na exkluzívnych identitách. Jedno je jasné. Kostlivci sa tlačia zo skrine. Mocenský establišment ich už asi späť nezatlačí. Žiadať od neho sebareflexiu by mohlo byť príliš odvážne. Ale mal by sa aspoň snažiť nenasierať „bežného občana“ ďalšou aroganciou a pokrytectvom.