V Európe sa opäť vzmáha fašizmus. Zdá sa, že ani mocenské zabezpečenie demokracie v inštitucionálnom rámci Európskej Únie nedokázalo vylúčiť spoločenský vývoj, ktorý v päťdesiatych rokoch minulého storočia Hannah Arendt označila za základný predpoklad pre vznik totalitných hnutí.

 V strednej Európe nám oči kolú najmä maďarská strana Jobbik, česká Dělnická strana či Slovenská Pospolitosť, ale ide o hlbší a mohutnejší posun, ktorý v kríze dezorientovaní a chmárami nad ďalekým východom zhypnotizovaní zatiaľ skôr prehliadame alebo podceňujeme.

Poslanec Európskeho parlamentu za maďarskú stranu Jobbik Csanád Szegedi v nedávnom rozhovore pre Hospodárske Noviny slovenského novinára poriadne vystrašil vyhlásením, že „je čas, aby sa Slováci naučili po maďarsky.“ Ale redukovať fenomén Jobbik na šovinizmus, na starú známu veľkomaďarskú hystériu, by bolo fatálnou chybou. Totiž keď Szegedi v tom istom rozhovore vyhlasuje  : „neveríme v realitu, realite odzvonilo. Keď chce národ niečo dosiahnuť, aj to dosiahne“, nadväzuje na zásadný politický odkaz fašizmu, a prihlasuje sa k historickej skúsenosti totalitných režimov, v ktorých mocenská fikcia formou indoktrinácie, propagandy a teroru určuje čo je skutočnosť, a čo nie.

Od konca studenej vojny ľudia na oboch stranách bývalej železnej opony zažívajú v podstate rovnaké rozčarovanie z politiky, lepšie povedané z režimu. Za tie roky sa opäť veľmi rozšíril dojem, že demokraticky zvolení politickí predstavitelia neslúžia občanom, ale okultnej a ohromnej vyššej moci, tentoraz pod názvom globalizácia, ktorú v konečnom dôsledku predsa musia riadiť akýsi tajní sprisahanci. Znižujúca sa volebná účasť, chradnutie odborov, odumieranie straníckeho či občianskeho aktivizmu, vyľudnenie cirkví, alebo depolitizácia mladých ľudí sú neprehliadnuteľné prejavy atomizácie spoločnosti, v ktorej je ľudský osud jednotlivca bez obsahu, odkiaľ je len krôčik k tomu, aby sa stal bezcenným.

Keď politika prestáva byť chápaná ako uskutočnenie zvrchovaného ľudského spoločenstva, keď je vnímaná ako nástroj nadvlády a vykorisťovania, keď je vedená ako sprievodná aktivita pri zmenách, o ktorých sa rozhoduje niekde „inde“, ako manažment ľudských zdrojov, v spoločnosti na prvý pohľad prevládajú cynizmus, apatia a defetizmus. Ale je len otázkou času, kedy sa proti výzvam k disciplíne a flexibilite, proti ochote prispôsobovať sa okolnostiam postaví, ako píše Arendt "masa rozzúrených jednotlivcov", ktorá sa síce možno bude hlásiť k revolučnému odhodlaniu zvrátiť pomer síl, ale ktorá sa v konečnom dôsledku môže dopracovať akurát tak k vzbure, respektíve k politickému prevratu.

Preto sú fašisti späť, preto sú dnes opäť v hre. Fašizmus nevzniká z útlaku, ani z chýbajúceho vzdelania či chudoby, ale z prirodzeného vzdoru proti pocitu bezmocnosti. Jeho sila verne odráža zlyhania demokratických politických síl.

Autor je zamestnanec Európskej Komisie. Príspevok vyjadruje jeho osobné stanovisko.

Súvisiace články:

• Porazili sme aj fašizmus?