Najväčšou tragédiou Richarda Sulíka nie je to, že neovláda protokol, ale to, že na svoju funkciu nedorástol. Tento človek je svojím spôsobom iba absurdnou hyperbolou trendu, ktorý sa stal v našom ústavnom systéme smutnou tradíciou.

V dejinách slovenského parlamentarizmu sa vyskytovali tri typy lídrov. Prvým boli ľudia ako Ivan Gašparovič alebo Pavol Paška – osoby druho- až treťoradé, tiene svojich straníckych vodcov, pre ktorých nemali väčší význam ako politický servis. Druhý typ reprezentujú Jozef Migaš alebo Richard Sulík – predsedovia strán, ktorí sa buď na nič iné nehodili alebo uverili rozšírenej predstave, že na tomto poste nič nepokazia, že sa s ním spája malá zodpovednosť, nízka náročnosť, ale veľký honor a ešte väčšie výsady. Výnimkou nie je ani Pavol Hrušovský, ktorý síce 1. januára 2003 predniesol pamätný a dosiaľ jediný štátnický prejav na pôde nášho zákonodarného zboru, ale aj ten je nápadom a výtvorom jeho poradcov a sám bývalý predseda KDH bol vždy politickou nulou bez akejkoľvek vízie. No v našej historickej pamäti je aj tretí typ vodcu. Jeho busta svieti v prízemnej hale parlamentu a slúži stále skôr ako miesto pre fototermín školských zájazdov než ako pomník stelesňujúci ducha nášho parlamentarizmu. Jozef Miloslav Hurban ako prvý predseda Slovenskej národnej rady (nikdy nepochopím, prečo sme sa vzdali tohto historického názvu) dokázal práve v roku 1848 vystúpiť z tieňa Ľudovíta Štúra, určovať základnú líniu politických a vojenských zápasov a formovať štátoprávne predstavy o budúcom postavení Slovenska. V odvážnych polemikách sa ukazoval ako dôstojný rozhľadený súper, vo verejných prejavoch ako charizmatický vodca, ktorý vytyčoval cestu k slobode a prebúdzal v ľuďoch aktívny záujem o spoločnosť.

     Toto všetko nám chýba. Predseda parlamentu by nemal byť nevyprofilovaným štátnym úradníkom ani vykonávateľom vôle svojich straníckych nadriadených, ale suverénnym predstaviteľom najvyššej zákonodarnej moci so štátnickými ambíciami. Richard Sulík je karikatúrou tohto ideálu, je iba ozvenou ľudských výkrikov bez ďalšej pridanej hodnoty a čakať od neho niečo iné by znamenalo (povedané slovami J. M. Hurbana) modliť sa otčenáš s koňom. A tým, že sa správa ako šašo, ktorého od Jána Slotu odlišuje máločo a od Jána Ľuptáka ešte menej, smutne symbolizuje najhorší obraz kultúry správania politikov, aký vôbec Národná rada kedy zažila. Navyše, tento štát bude doplácať na populizmus parlamentného nováčika ešte strašne dlho. Už vo februári 2009 napísal Richard Sulík vo svojom blogu to, čo bolo jasné aj bez jeho úprimného priznania: prvoradým cieľom referenda je zviditeľniť novovznikajúcu stranu. To sa mu podarilo a dnes na osud ľudového hlasovania zvysoka kašle – čo, mimochodom, jeho voličskú základňu až tak nezaujíma. Oveľa znepokojujúcejším aspektom celej tejto hry je skutočnosť, že SaS zavádza verejnosť spôsobom, ktorý robí z referenda karikatúru priamej demokracie.

     Pýtať sa ľudí, či nechcú platiť (za čokoľvek) je absurdné, lebo odpoveď na takto položenú otázku je vopred jasná a keby sa štát pýtal na zmysluplnosť akýchkoľvek poplatkov (čo je, mimochodom, protiústavné), čoskoro by skolaboval. Oveľa zodpovednejšie, ale aj náročnejšie je vysvetliť občanom, že zrušenie koncesionárskych poplatkov neznamená, že za STV a SRo už nebudeme platiť (ako balamutili provládne médiá), že tie peniaze sa budú musieť vykryť z našich daní zo štátneho rozpočtu a že v čase deklarovaného šetrenia budú niekde prekliato chýbať. Preto nezaškodí pripomenúť vyjadrenie Richarda Sulíka z jeho kľúčového blogu z 8. februára 2009: „Určite chceme zrušiť koncesionárske poplatky, ale medzičasom by neuškodilo zrušiť celú STV.“ To je totiž jeho skutočným zámerom. Je pozoruhodné, že ľudí, ktorým sa nechce platiť niekoľko centov denne za STV, nijako neznepokojuje, že komerčné médiá financujú v oveľa vyššej miere, lebo reklama je započítaná do ceny výrobkov (samotná verejnoprávna televízia má dnes už smiešny podiel z reklamného koláča, len okolo pol percenta). Tragikomicky vyznieva aj otázka, či chcú ľudia obmedziť cenu vládnych limuzín. Náklady na celé referendum budú totiž podstatne drahšie ako peniaze ušetrené týmto spôsobom, nehovoriac o tom, že eticky založený politik musí vedieť v takejto veci konať sám aj bez toho, že na to dostane požehnanie od ľudu. No pravdepodobne najnebezpečnejšie argumenty používa SaS v prípade zníženia počtu poslancov zo 150 na 100. Dôvodiť, že poslanci málo pracujú, je na úrovni logiky typu, že v Grassalkovichovom paláci sedí znudený a neschopný pán, preto treba zrušiť úrad prezidenta alebo že v tomto štáte funguje len máločo, preto ho treba zrušiť celý. Demokracia nikdy nebola lacná záležitosť a odbúravať ju šetrením je ten najnebezpečnejší spôsob demagogickej argumentácie. Slovensko potrebuje skôr poctivú verejnú diskusiu o reforme politického systému, o zjednodušení a zjednotení volebných pravidiel, o oslabení partokracie posilnením preferenčných hlasov, o vytvorení zmiešaného systému s možnosťou kandidatúry nezávislých osobností, o vytvorení viacerých volebných obvodov, o demokratizácii celého procesu. Na takéto štátnické uvažovanie Richard Sulík nemá a samoúčelnosťou tohto návrhu sa stotožnil s navlas rovnakými požiadavkami Mariána Kotlebu. Čudná koalícia.

     No bolo by chybou vyvodzovať z toho, že sa na referende netreba zúčastniť. Podľa môjho názoru je účasť demokratov na tomto spôsobe hlasovania nevyhnutná. Nejde len o to, že plebiscit je už vypísaný a na sume zbytočne vynaložených prostriedkov už nikto nič nezmení. A už vôbec nejde o podporu nezmyselnej aktivity SaS. Dnes ide predovšetkým o záchranu tohto inštitútu. Zaráža ma, ako pohŕdavo sa vyjadrujú na adresu referenda aj tí ľudia, ktorí Sulíkove petičné hárky podpísali a dnes deklarujú, že hlasovať nepôjdu. Ako jeden rešpektovaný politológ mávne rukou nad celou kauzou - no a čo, že je to cena za to, že sa SaS dostala do vlády, hlavne, že sme zvrhli neoboľševika, teraz je to už jedno a na referendum ísť netreba. A vrcholom všetkého je ponuka Richarda Sulíka Robertovi Ficovi priamo na rokovaní pléna parlamentu, že ak Smer zahlasuje za zúženie imunity, on ako predseda SaS hneď zajtra vyzve svojich voličov, aby na referendum nešli... myslel som si, že zle počujem. V priamom prenose, v posvätnej sieni ústavnosti a práva si druhý najvyšší ústavný činiteľ robí dobrý deň z vlastnej agendy, na ktorú nalákal státisíce voličov a ponúkne ju ako kilo hrušiek na predaj. Nie, Richard Sulík nie je bojovníkom za demokratické reformy. On ani nevie, čo by si pod tým mal predstaviť. Neponúka ľuďom participatívnu demokraciu – nemal o tom kde počuť, lebo v krčmách sa o niečom takom nediskutuje. Neponúka im na schválenie ani závažné návrhy dotýkajúce sa každodenného života ľudí – predhadzuje im ohlodanú kosť drobností, ktoré nijako neohrozujú moc partokracie. Všetci občania by si mali uvedomiť, že ak nezačneme do nášho politického systému zavádzať prvky participatívnej demokracie, nijaké referendum neposilní účasť ľudí na rozhodovaní. Plebiscit ostane len jednorazovým prieskumom verejnej mienky, závislým od pravidiel zastupiteľskej demokracie, ale aj svojvôle partokracie. Nenamýšľajme si, že my o niečom rozhodujeme - to oni rozhodujú o tom, k čomu nám dovolia vyjadriť sa. No vyzývať dnes na neúčasť v referende je hlúpe. Túto kampaň mal Robert Fico viesť v čase, keď Richard Sulík balamutil ľudí a zbieral podpisy. On ich však presvedčil. Ako – to je už iná vec, ale presvedčil.

     Preto, milé priateľky a priatelia, dnes nie je čas na trucovanie. Dnes je čas na vyjadrenie. Ak to neurobíme teraz a v tejto chvíli, potom v budúcnosti, keď budeme žiadať oveľa zásadnejšiu účasť na moci, použijú tieto argumenty proti nám. Lebo iniciátormi tohto referenda sú tie isté typy ľudí, ktoré vám pri iných príležitostiach povedia, že na rozhodovanie máme parlament, že občania nie sú dosť kompetentní, že príležitosť na vyjadrenie majú mať len raz za štyri roky (ako to napokon tvrdil v predvolebnej reklame aj súčasný minister kultúry za SaS Daniel Krajcer). Ak si dnes necháte vziať svoje právo, už vám ho nevrátia, už si ho budete musieť vybojovať oveľa ťažšie a za oveľa dramatickejších okolností a proti vám sa postaví celá politická, ekonomická a mediálna moc (ako sa to stalo v roku 2003 pri pokuse o vyvolanie referenda o vstupe do NATO). Ak zostanete doma, neukážete dlhý nos Sulíkovi. Ten váš protest prežije, tomu je osud referenda ľahostajný. Rovnako si z jeho výsledku nebude robiť ťažkú hlavu premiérka, ktorá v utorok avizovala zmenu tlačového zákona aj napriek tomu, že podľa prieskumu verejnej mienky by práve túto otázku občania v referende odmietli. Ak zostanete doma, zneuctíte jediný nástroj priamej demokracie, zneuctíte ústavu a spochybníte vlastné práva rozhodovať o veciach verejného záujmu. Myslite na to, keď sa vám bude zdať, že ste s politikmi vypiekli.