Prepísať prečítaný text je iné, povedzme podrobnejšie čítanie. Odrazu sa text vyvalí pred vami ako na „operačnom stole“. Takáto pitva či operácia je bezbolestná iba zdanlivo. Text ožíva a ocitá sa v iných súvislostiach, v básni či v próze povedzme každé slovo nanovo zasvieti, zažne nové a nové asociácie. Celý ohňostroj asociácií!

Neraz som si takto prepísala niečiu básničku. Jej prepis mi utkvel v pamäti podobne ako prvé stretnutie s ňou. Zavše som vytriezvela z lásky na prvý pohľad, pri iných som sa na ten „druhý“ zamilovala. Niektoré som sa takto naučila naspamäť.

Iné je báseň prekladať. Odrazu sa venujete jej podrobnému skúmaniu. Nevravím o čítaní v originále, vravím o preklade. Zavše, najmä pri poézii sa zdá, akoby skúsenosť so stretnutím básne v originále bola neprenosná. Pravdaže, znalosť jazyka, transkripcia cudzích slov do materinskej reči je jedna vec, no jazyk poézie, autora samotného, doba v ktorej žil, jeho tvorba, knižky, ktoré čítal, to je čosi, z čoho sa vám hlava zakrúti. Odrazu hoci v krátkom štvorverší objavíte celé stodoly svetov a zostanete zoči-voči nahému a vyzývavému textu v nemom úžase.

Napriek tomu sa prekladá, a možno práve preto stále málo. Čítať text ako čitateľ a čítať ho ako prekladateľ sú dve rozdieľne veci. Český básnik Ivan Wernish narába s cudzím textom vo svojej poézii ako so svojim. Nazýva to prekradmi... a ja mám dojem, že každý preklad je vlastne prekradom. Slovo preklad, odvodené od slova prekladať je nepresné. Znamenalo by vziať text a preložiť ho v pôvodnom stave na iné miesto. To sa samozrejme nedeje. Odovzdávka prekladateľa literárneho textu textu samotnému môže byť akokoľvek veľká, vždy sa odohráva s viacerými presahmi. Prekladateľ má totiž tiež za ušami, všeličo za sebou, možno skúsenosti s prekladaným autorom, alebo s inými autormi, povedzme s vlastnou literárnou tvorbou, niekde sa narodil, čo je tiež dosť nezanedbateľný životopisný údaj (u autora aj prekladateľa).

Napokon sa preložená či prekradnutá báseň dostáva k čitateľovi. Ďalšie skúsenosti... každý číta inak, jeden sa textom brodí, iný plaví, tretí sa doň ponára, štvrtý ho preletí očami. Sto čitateľov, sto básní a napriek tomu, ak ide o dobrého básnika, čitateľ s trochu väčšími ako mizernými čitateľskými skusenosťami obyčajne nahmatá jej pulz a vytuší jej „opodstatnenie“ či pravdivosť .

Mám rada vydania kde sa ocitá viac prekladateľov vedľa seba. V knižnom prevedení takéto preklady vyzerajú ako keby sa vrhli na básnika či básničku ako osy na med. Najlepší prekladatelia si to obyčajne reznú, ale s citom. Pri prekladajúcich básnikoch je tam vždy kus ich vlastnej poetiky a nebezpečenstvo šmyku či väčšieho autorského presahu.

Pri prekladoch z exotických jazykov má prekladateľ akúsi imunitu. Napriek tomu poznáme čínsku, japonskú či arabskú literatúru a vieme vytušiť (!) či je preklad dobrý alebo zlý. Pri takýchto prekladoch aj prekradoch je totiž väčšie riziko, že to prekladateľovi zhltneme aj s navijákom: „Co nikoliv, to také“...

Napadlo mi, že my Slováci máme vlastne šťastie. Toť v susedných Čechách majú s prekladmi väčšie skúsenosti a možno aj väčšiu prekladateľskú tradíciu. Väčšinu čitateĺských „maškŕt“ mali preložených vynikajúco a skôr ako my, čo samozrejme zvádza slovenských prekladateľov k nazeraniu do českých prekladov, niektorí tam dokonca chodia na nákupy a vracajú sa s plnými košíkmi, mysliac si, že im to čitateľ „nepreclí“.

„I politujeme, i sníme“ - aj za takýto preklad sme obyčajne vďační, že ho máme. O prekladoch aj prekradoch sa u nás totiž veľmi málo píše aj hovorí. A pritom ide o jeden z najzaujímavejších spôsobov práce s literárnym textom. Viem o čom hovorím. Prvý raz som sa ocitla v osídlach jednej anglicky písanej básne, mám jej už niekoľko verzií, možno mi pribudnú ďalšie a ďalšie, čoraz viac sa v nej totiž cítim ako doma a „hra“ s textom a takéto čítanie sa mi páči.  Viete o čom hovorím?