Richard Sulík sa dostal do parlamentu a vo vláde máme vďaka nemu konečne odborníkov. Hlavne, že nie sú komunistami a eštebákmi. Morálne a obchodné pochybenia, spáchané po roku 1989, sa v SaS nepočítajú, sú predsa legitímnymi kulisami kapitalistického realizmu.

Záchvat odbornosti sa však neskončil smiešnymi nomináciami SaS. Po tom, čo si urobil dobrý deň z ľudí, sa Sulík pustil aj do demokratických inštitúcií. Nie je mi totiž celkom jasné, prečo predseda NR SR trvá na referende. Celkom férovo mohol svojim voličom povedať, že im ďakuje, ale keďže väčšina z otázok sa dostala do programových téz novej vlády a krajinu čaká kajúcne obdobie Veľkého Odriekania, nebude trvať na tom, aby sme vyhodili sedem miliónov. Mohol sa tak zbaviť podozrenia, že on a jeho Miškov cynicky zneužili inštitút priamej demokracie v snahe nahovoriť ľudom, že môžu niečo v politike ovplyvniť. Všetci by to pochopili, tak, ako pochopili nezmyselné bilbordy, na ktorých Sulík unikal úspešne pred skutočnosťou, keď preskočil z internetu priamo do komiksu. Jeho koaliční spojenci považujú pripravované ľudové hlasovanie za blamáž, a ani snahy zvaliť vinu na prefíkaného Gašparoviča nedokázali urobiť zo Sulíkovho čierneho Petra tromf. Ani to ho však neodradilo, aby si nedovolil výraznú dávku demagógie, keď na svojom blogu vysvetľoval, že "demokracia niečo stojí a je to menej ako Ficove kšefty".

Áno demokracia niečo stojí. Demokracia diktatúry politických strán, ich oligarchov, záujmových skupín, eurofondových združení nás v tejto krajine stojí už dvadsať rokov príšerne veľa. Každý deň musíme znášať rozhodnutia politických bábok, za ktorými stoja ich vplyvní marionetisti z farmaceutických, zbrojárskych či betonárskych loby. Jednou z posledných vecí, o ktorú sme sa aj pri jej právnej nedokonalosti mohli ako-tak opierať, bolo referendum. Sulík s Miškovom sa rozhodli, že tento nástroj je pre občanov príliš nebezpečný a mal by sa rovnako ako parlament, vláda, polícia a tajné služby stať súčasťou sveta tých, ktorí si zo Slovenska urobili finančný legoland.

Richard Sulík svojim voličom nahovoril, že rozhodovať o cene vládnych áut predstavuje nejakú spoluúčasť na kontrole moci. Táto ilúzia, útočiaca na tradičné malomeštiacke pudy, je v skutočnosti priamym pošliapaním inštitútu referenda, jeho degradovaním na úroveň hlasovania o tom, kto pôjde z chaty kúpiť do dedinského obchodu ďalší chľast.

S Richardom Sulíkom nás bude zjavne stáť demokracia ešte viac, ako sme si vôbec dokázali predstaviť.

Text vychádza aj v denníku Pravda