Nemyslím si, že naša doba je priveľmi a nejako zvlášť výnimočne dynamická a tektonická.

To tu už veľa ráz bolo: vždy nejaký historický jedinečný prelom a neopakovateľný medzník: vzrušenie sa koná najmä v novinách, taký šuchot. Pozriem sa z okna na dedinu, kde bývam, a nič sa, hľa, nedeje: stromy rastú a opadávajú ako vlani a pred sto rokmi, obyčajní ľudia vykonávajú svoje prosté, mnohoročné, mnohoznačné, stáročné stereotypy: tie stereotypy sú vlastne archetypy, mytologické pratypy, hlboko siahajúce do ľudskej histórie a kolektívnej pamäti.

Lebo všade a vo všetkom sú signály, kódy a šifry transcendentna. Čo takmer vôbec nevidíme, je zajtrajšok, nanajvýš jeho možnosť. Budúcnosť akoby vrhala tiene a záblesky na dnešok, dokonca na minulosť v spätnej väzbe. Je to azda preto, lebo dianie je súvislé a neprestajne dynamické, a tak ako v prítomnom okamihu je integrovaná celá predchádzajúcnosť, v dnešku sú prítomné mnohé znaky budúcich alternatív.

Väčšina z nich je v našich rukách, lebo sme slobodní a máme volebné právo postaviť sa na stranu deštrukcie, dekompozície, užívania a spotreby, alebo sme na strane vytvárania, uchovávania, ochraňovania. Treba si len dobre vybrať a vyvoliť z množstva ponúkajúcich sa možných budúcností, veď budúcnosť nie je len jedna.

Aj minulostí je mnoho. V jednej z mojich fungovala klimatizácia: celospoločenská klíma bola akási vcelku kladná; poprela sa nedávna chybná minulosť a verilo sa krajšej budúcnosti, zajtrajším tieňom, ktoré nenastali, lebo priveľmi veriť sa nemá, je to takmer hriech.

Minulosť nie je len v mojich textoch, ale aj naozaj a všade. Prichádzame totiž do hotového, do sveta predkov a prichádzajúcich. Človek sa narodí v izbe, ktorú postavil pradedo, ide do školy či kostola, čo vybudovali predkovia, ide po ich ulici, hrozno si odtrhne, ovocie z ich stromu. Akoby sme žili v minulosti. A budúcnosť každú chvíľu odbíjajú vežové hodiny skonštruované koncom 19. storočia - ich údery sú však prítomnosťou.

Všade, kde sa človek pohne a pozrie okolo seba, vidí minulosť, prítomnosť i budúcnosť pomiešané do jedného hrnca, takže to ani básnik nerozozná. Napokon básnik je každý normálny človek, ktorý namiesto komerčnej a politickej reklamy počúva sám seba.

Nechcem byť veštcom, lebo to je zakázané, to sa jednoducho nesmie: budúcnosť je zakrytá. Aj keď vrhá nezreteľné svetielka a tiene, ona ešte nejestvuje - a ak “vieme”, aká bude, manipulujeme s nekonečnými alternatívami, zužujeme ich, zabraňujeme mnohorakosti, zjednodušujeme vrstevnatosť na prostú priamočiarosť, lineárnosť, z priestorovosti robíme plytkú plochu, barinu, čo hnije.

Zajtrajšok nech je zakrytý otvorenou knihou.