Jeden môj priateľ, aktívne zapojený do ochrany bratislavského Parku kultúry a oddychu, minule strašne vybuchol keď si prečítal nejaký článok Lucie Piussi týkajúci sa tejto témy.

Jeho online reakcia bola voči speváčke Živých kvetov mimoriadne urážlivá, čo ma pri jeho pokojnej povahe dosť prekvapilo. Vysvetľoval mi, že on sa už nevládze s neinformovanými ľuďmi hádať, nebaví ho vždy všetko a všetkým dookola vysvetľovať, no na druhej strane zdôrazňoval, že apatický ešte nie je. Podľa mňa ale o chvíľu vyhorí a už o pol roka bude, pretože do boja dáva príliš veľa emócií. Okrem toho svojou prudkou reakciou stratil kopec potenciálnych sympatizantov, ktorí by možno aj jeho hodnoty zdieľali, nebyť tej vyhoretej verbálnej agresie.

Ako som vždy obdivoval Chomskeho pokoj a rozvahu, keď mu pri kľúčových slovách nepriateľskí a hlúpučkí televízni moderátori skákali do reči, prípadne hádzali do vysielania reklamné bloky práve vtedy, keď im vysvetľoval, že ich mediálna sloboda je iluzórna . Namiesto toho, aby sa od jedného z najväčších a najuniverzálnejších mozgov 20. storočia so stiahnutými ušami niečo pokorne naučili o kritickom myslení, poslušne verklíkovali korporátno-štátnu propagandu ignorujúc nepriestrelné argumenty. Aj keď sa im pri tom asi napudrované čelá poriadne spotili.

Môj priateľ pre svoju vec stratil mladých fanúšikov Živých kvetov, ktorým sa Luciine pesničky páčia. Stratil tie ženy, ktoré vo verejnom diskurze, okupovanom mužmi, častokrát inštiktívne kvitujú samostatný ženský názor, najmä ak je pod paľbou mužskej kritiky.

Stratil umelcov, ktorí kauzu vôbec nesledujú ale Luciu poznajú, majú s ňou dobré skúsenosti, prípadne s ňou spolupracujú.

Stratil sympatie starých džentlmenov, ktorí tvrdia, že takto by sa so ženami za žiadnych okolností komunikovať nemalo.

 Určité emócie proste treba prenášať opatrne. Človeka bez detí unudíte k smrti do dvoch minút, keď mu začnete opisovať prekrásny úsmev vašej ratolesti. Ja už napríklad viem, že nepohnem srdcom slovenských matiek, keď im začnem ukazovať fotky z Fallúdže. Príliš ďaleko, príliš komplikované a depresívne. Odsúhlasia mi, že deti by sa nemali vraždiť, dajú tomu svojmu puding a sadnú pred Panelák.

Môj priateľ, ak mu teda ide o verejnú podporu pre svoju vec, by mal tie svoje emócie zdieľať rozhodne opatrnejšie. Ponížiť, akokoľvek sofistikovane, v online diskusii naivnú speváčku je možno na chvíľu príjemné, sekundárne efekty ego-výstreku sa však časom môžu časom obrátiť proti nemu. A teda aj proti záchrane PKO.

Autor je spravodajcom World Business Press Online, v Londýne