Ukážka z vysielania talianskeho rozhlasu opisujúca život v Londýne v roku 1942: „Včera stálo vajce päť šilingov a kilo zemiakov celú libru. Ryžu nenájdete už ani na čiernom trhu a hrach si môžu dovoliť len milionári. Na trhu chýba aj cukor, aj keď je ešte možné si ho zadovážiť za nehoráznu cenu.“

 Jedného dňa sa presný vedecký výskum bude zaoberať mierou ovplyvniteľnosti ľudí propagandou. Aký je ozajstný dopad napríklad tohto hlásenia, ktoré je tak typické pre fašistický rozhlas? Každý Talian, ktorý by ho bral vážne, by asi musel nabrať presvedčenie, že Londýn padne behom pár týždňov. Ak by sa však zrútenie medzitým neudialo, dalo by sa očakávať, že stratí dôveru vôči autoritám, ktoré mu klamali. Ale nie je isté, že by zareagoval práve takto. Je zrejmé, že ak ľudí po celý ten čas nevzrušujú také očividné klamstvá, tak je to buď preto, že ráno už zabudli, čo im bolo povedané včera, alebo preto, že ich neprestajné bombardovanie propagandou umŕtvilo.

Keď je situácia zlá, lepšie hovoriť pravdu, ale výhodnosť previazania propagandy s realitou je otázna. Britskú propagandu snaha neprotirečiť relatívne zväzuje. Nie je napríklad možné diskutovať o rasovej otázke spôsobom, ktorý by uspokojil Búrov a Indov zároveň. Nemci sa podobnými maličkosťami nezaťažujú. Každému povedia presne to, čo si myslia, že chce počuť, predpokladajúc (pravdepodobne správne), že nikoho nezaujímajú cudzie problémy. Dokonca sa stalo, že na seba útočili jednotlivé nemecké rádia. Jedno z nich napríklad pravidelne varovalo fašistickú strednú vrstvu pred vraj ľavicovým rozhlasom Worker‘s Challenge, pretože mal byť „financovaný z Moskvy”.

Rovnako sa bude musieť výskum jedného dňa zaoberať magickými vlastnosťami názvov. Väčšina ľudí má pocit, že vec sa mení, keď ju premenujeme. Keď vypukla španielska občianska vojna, BBC pre zástancov Franca vymyslela slovo „povstalci“: uznala tým, že išlo o rebelov, ale zároveň ich rebélii dodala úctyhodnosť. Počas vojny v Etiópii bol Haile Selassie pre priateľov cisár a pre nepriateľov negus. Katolíci nemajú radi, keď ich nazývajú „rímskymi katolíkmi“. Trockisti sa považujú za „leninistických bolševikov“, ale ich protivníci im tento titul upierajú. Krajiny, ktoré sa sami vyslobodili spod cudzej nadvlády, alebo ktoré prešli nacionalistickou revolúciou takmer vždy menia názov, a niektoré ich majú dokonca niekoľko, každý so špecifickými implikáciami. Napríklad ZSSR je Rusko alebo ZSSR (neutrálny názov alebo skratka), sovietske Rusko (priateľský názov) a Sovietsky Zväz (veľmi priateľský názov). Je zvláštne, že jediné zo šiestich označení našej krajiny, ktoré nikoho neirituje je archaické a do značnej miery smiešne slovo „Albión“.