JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Pulitzerovu cenu vyhralo svetlo, ktoré nemôžeme vidieť

Kríza žánru | Editorial | Beata Beregrad | 30.04.2015

_ma_small

Nehnevá ma, ak je priemerná kniha komerčne úspešná. Nech tečú všetkým autorom , aj tým maličkým, za ich tvorbu peniaze. Amen. Vytáča ma, keď v záchvate kolektívneho šialenstva, podivnej skupinovej dynamiky, vyhrá takýto elaborát Good Reads Choice 2014. Ale aj to beriem, hlasujúci sú čitatelia, samý človek milión, ako ja. K nemému úžasu ma však privedie, ak hromada cukrovej vaty vo vojenskom kabáte vyhrá Pulitzerovu cenu. Doba je vykrútená z kĺbov, priemernosť je kráľ.

Spisovateľ býva často vystavený dileme. Má sa snažiť napísať čo najkvalitnejšiu knihu, neberúc ohľad na jej predajnosť alebo sa má orientovať na dielo komerčne úspešné? Tieto dve možnosti nesplývajú, občas sa aj vylučujú. Anthony Doerr plne vsadil na to druhé. Nepochybujem, že pracoval tvrdo a za svoju námahu je teraz patrične odmenený. Nenapísal však knihu, ktorá sa zaradí medzi klasikov.

Kniha je veľká počtom strán, je ich cez päťsto. Seriózny počet. Odohráva sa počas druhej svetovej vojny a teraz je práve sedemdesiat rokov od jej konca. Výborné časovanie, korektná téma. Hlavnými postavami sú nemecká sirota Werner, malý éterický rozhlasovo-vysielačový génius a Marie-Laure, francúzske dievča, ktoré je síce len polosirota, ale zato je slepá. Krehkosť hrdinov odstraňuje akúkoľvek averziu. Kto by si trúfol povedať, že sú nudní a neunesú tak dlhý dej, kto by bil čo len slovom slabých a invalidných.

Zvláštne je, že to nie je to kniha pre dospelých, ako by sa dalo čakať, maximálne veková kategória Young Adult, mladý dospelý. Je vhodná aj pre staršieho čitateľa, povedzme to taktne, mladého duchom, ktorý sa nemá chuť babrať s komplexnejším textom. Kapitoly majú dĺžku jednu dve strany, dlhší status zo sociálnej siete, výborné pre generáciu s poruchou koncentrácie. Z nadpisu úseku je vždy jasné, o čo pôjde. Len tak, pre istotu. Od tretiny knihy už má znudenejší čitateľ vytvorenú rutinu: prečíta nadpis, prvý odstavec, posledný odstavec. Odškrtnuté.

Desivé množstvo recenzentov píše, že kniha je „bjútifuly“ písaná. Čo to vlastne znamená v preklade? Neúnosnú hromadu zbytočných opisov a metafor. Tam, kde by sa dalo napísať: „ Vystrašený chlapec pristúpil k veliteľovmu stolu“ sa musíme predrať opisom miestnosti, písacieho stola, toho, ako má veliteľ zapnutý kabát a akú náladu majú jeho psi. Nemôžete zjesť plechovku broskýň (hlavne preto, že vo Francúzsku sa v tom čase vraj zaváralo do skla), nie, vy si musíte prečítať ódu na šťavu, farbu, veľkosť, vôňu, druh a pôvod ovocia. Niet miesta pre vlastnú interpretáciu, podrobný popis šesťposchodového domu je dlhý ako cesta do Santiaga de Compostela. To nie je čítanie deja, to je zabáranie sa do hlbokého snehu autorovej snahy zaplniť tých 500+ strán.

Základná myšlienka je určite nespochybniteľná. Vojna neberie ohľady na žiadny život, všetko rozmetá a zomelie. Mladí ľudia, ktorí by v mierových časoch mali možnosť rozvinúť svoj nesporný talent, žiť pomerne šťastný život, možno dokonca aj spolu, sú vhodení do súkolia dejín. Ich príbehy sa odohrávajú od tridsiatych rokov, paralelne, a preto skáčeme ako dieťa škôlku, jedna kapitolka Werner, jedna kapitolka Marie-Laure, desať rokov naspäť, päť rokov vopred, krok sem, krok tam, aby sme sa ocitli v auguste 1944 na horiacom bombardovanom ostrove Saint-Malo, kde sa Marie-Laure ukrýva v dome svojho prastrýka a Werner je odvelený nemeckou stranou na vyhľadávanie nepriateľských vysielačiek. Tu sa ich osudy na deň pretnú alebo dotknú ako biliardové gule a odrazia sa od seba, každá v ústrety svojmu určeniu.

Ďalšie ingrediencie sú: skvelý otec dievčatka, majster zámočník v Národnom prírodovednom múzeu v Paríži, bláznivý, ale milujúci prastrýko, dobrotivá stará gazdiná, ktorá pomáha Hnutiu odporu, obligátne nemecké panoptikum zloduchov, ktorí nielen, že sú odpudiví duševne, ale aj fyzicky, schému treba dodržať, a ako tajomný hýbateľ, obrovský diamant s červeným srdcom a modrým povrchom. Ten svojmu majiteľovi prináša nesmrteľnosť, ale zabíja každého v jeho okolí. Po dvesto rokoch v katakombách múzea sa kameň vydáva stvárať mysteriózne činy zasa na čerstvý vzduch, pretože Francúzi sa ho snažia zachrániť pred hrabivými nemeckými rukami. Dokonalý filmový scenár. Určite bude v dohľadnej dobe zrealizovaný.

Nie, toto vážne nie je kniha pre dospelých.

Komu by som to dala čítať? Asi dvanásť až štrnásťročnému dieťaťu, ktoré chcem jemným spôsobom uviesť do problematiky svetovej vojny a toho, že nevinní ľudia sa nachádzajú na oboch stranách rôznych konfliktov. Síce by som uprednostnila Zlodejku kníh, ale povedzme. Preto nechápem, načo a v akom pohnutí mysle, zaradil Doerr na koniec knihy kapitolu, v ktorej ruskí vojaci v Berlíne znásilnia skupinku sirôt, je medzi nimi Wernerova sestra Jutta a ich starú vychovávateľku. Je to samozrejme historicky korektné, tieto odporné masové zverstvá sa diali. Nie je však fér povedať A a nepovedať B, nespomenúť, po akých obrovských ľudských obetiach, po akom zaobchádzaní vlastným velením, pološialení sovietski vojaci dorazili do Berlína. Tomu nedal ani vetu. Veď načo kontext. Ak je cieľovkou staršie dieťa, je to na vytrhnutie kapitoly z knihy. Keďže s ničím v deji nesúvisí a potom to už nikto nespomenie, je to dokonalé odôvodnenie jej zbytočnosti.

Autor sa nadrel na rešeršiach. Preto sa dozvieme nesmierne veľa o morských slimákoch, temer by sme mohli ísť na skúšku zo slimákológie a mušľológie, o vnútrajšku rádií a vysielačkách, o Verneovkách, o dobových interiéroch, mape Paríža a Saint-Malo. Zbytočné informácie ničím neovplyvňujúce dej, len knižná hmota.

Doerr pri všetkej svojej snahe robí aj chyby, nechá zbombardovať Paríž, čo sa, samozrejme, nestalo. Je to skrátka Američan v Paríži a nijakovsky sa mu nedarí splynúť s francúzskou a tobôž nie s nemeckou mentalitou. Možno by mal Američan písať Veľký americký román a nie Veľký európsky román. Rozhodne najlepšia bola úvodná scéna s americkými bombardérmi. Tá sadla. Ako hlavice s trhavinou na Saint-Malo, kde nezostal kameň na kameni.

All the Light We Cannot See

Anthony Doerr

Scribner, 2014

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 50 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist