Prišiel by Allen Ginsberg na undergroundový majáles, ktorý sa uskutočnil v bratislavskom PKO?

 Týždenník, ktorý za akciou stál by mal problém pozvať na pódium beatnickeho básnika, autora škadalóznej poetickej prózy Kvílenie. Ako by sa nakoniec inšpirátor undergroudu, homosexuál, budhista so židovskými predkami,  pacifista, ktorý vystupoval proti vojne vo Vietname a okupácii Československa, cítil v spoločnosti ľudí, ktorí svojimi postojmi pred začiatkom prvej slovenskej gaypride legitimizovali nenávisť a šírili paranoidný strach z  tyranie rovnosti práv?  Ako by sa autor sloganu Flower Power  pozeral  na slovenských a českých pankáčov, hrajúcich na akcii týždenníka, ktorý dodnes podporuje vojnu v  Iraku, v Afganistane a na svojich stránkach iniciuje  spoločenskú diskusiu o  znovuzavedení trestu smrti? Alebo by mu ako libertariánskemu marxistovi nakoniec odobrali  cenu kresťanských moralizátorov, ako to najnovšie navrhuje autor „undergroundového“ týždenníka na adresu Dalajlámu, ktorý, predstavte si tú drzosť, vyhlásil, že je marxistom?

 Chodieval som na koncerty Slobodnej Európy, Visacého zámku a Plasticov. Na prelome 80. a 90. rokov, v čase vrcholiaceho rozpadu, bola jediným zmyslom našej generácie prítomnosť v kluboch na Kominárskej, kúsok od Račka, alebo Vajnorskej.  Občas sme išli na Gardu na Lauru a její tigři alebo do Zrkadlového hája na Kokoliove Ečko a Krásne nové stroje. Vtedajší československý undergroud, Dunaj, Mňága a žďorp, Mch Band očaril po prvej návšteve Prahy aj Franka Zappu. Bol to skutočný underground, ktorý podľa beatnických a situacionistických manifestov spájal umelecký experiment a autenticitu s politckými postojmi. Mnohí z jeho protagonistov boli signatármi Charty 77 alebo 2000 slov.

 Dnes,  20 rokov potom, ako som uveril, že prvá slobodná československá vláda bude v niečom podobná Platónovej ideálnej vláde básnikov, som stretol na Dúhovom Pride iba dvoch undergroundových umelcov - Tomáša Ďurovku z Medu - a historického pankáča Braňa Špačeka z Kosy z Nosa. Nevidel som nikoho iného, kto by prišiel, ako Bob Dylan, Joan Baez a Mahalia Jackson v roku 1963 na washingtonský pochod protestovať proti segregácii černochov a zaspievať po slávnom prejave Martina Luthera Kinga „I have a dream“ Only a Pawn in their Game a Blowin‘ in the wind.

 Slovenský punk rock si dnes radšej zahrá v PKO, ktoré  zbúra  J&T&Ď. Namiesto toho, aby stál pred budovou, stojí v nej. Namiesto námestia ide 20 rokov po páde komunizmu bojovať nie proti korporáciam, novým formám nespravodlivosti, privatizácii verejného priestoru, ale proti… komunizmu. Treba na to určite veľa odvahy.  A  mne veľmi veľa pochopenia nato, ako sa zmenil bývalý československý underground na zatuchnutý mainstream.

Text vychádza v denníku Pravda