JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

CETA – Pyrrhovo víťazstvo

Európska komisia nakoniec pretlačila dohodu CETA napriek veľkým výhradám viacerých vlád a napriek silným sociálnym protestom. O sile ...

[Joachim Becker]

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Odporovať Číne je strategický záujem Slovenska

Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. ...

[Peter Weisenbacher]

Rabovačky v závere prvej svetovej vojny – predzvesť revolúcie?

Kríza žánru | Editorial | Miloslav Szabó | 13.08.2014

_ma_small

V rozbúrenej mediálnej hladine, ktorú vyvolalo okrúhle výročie vypuknutia prvej svetovej vojny, sa akosi pozabúda na jej jeden, v minulosti jednostranne zdôrazňovaný aspekt. Je nespochybniteľným faktom, že revolučný rok 1917 v Rusku bol priamym dôsledkom vojnového konfliktu, podobne ako vlády robotníckych a vojenských rád v Bavorsku a v Maďarsku (a v tomto rámci aj na Slovensku) krátko po jej ukončení. Komunistickí ideológovia však neboli jediní, kto operoval s pojmom revolúcie. Jeho referenčným bodom navyše spočiatku nebola ani tzv. Slovenská republika rád z roku 1919, toľko ospevovaná po februári 1948.

 

 

Rabovačky

Udalosti, ktoré si predovšetkým establishment prvej republiky spájal s revolúciou, sa do kolektívnej pamäti Slovákov zapísali ako tzv. „rabovačky“. V bezprostrednom závere prvej svetovej vojny dochádzalo na mnohých miestach bývalého Uhorska k masovým útokom na predstaviteľov vojnového režimu a na majetné vrstvy vôbec, ktorých davy obyvateľstva – nie vždy, ale často pod vedením vojakov vracajúcich sa z frontu – vyháňali z obydlí, resp. rozkrádali a ničili ich majetok. Dochádzalo pri tom aj k obetiam na životoch. Tieto udalosti, ktoré sa pred rokom 1989 pochopiteľne interpretovali ako „revolučné vystúpenia slovenského ľudu“, umožnil rozklad štátnych a bezpečnostných štruktúr, vyvolaný správami o kapitulácii a páde vlády v Budapešti. Popri ich údajnom sociálno-revolučnom rozmere sa však zdôrazňoval aj rozmer nacionálno-revolučný: terčom kolektívneho násilia totiž boli – vzhľadom na vtedajšiu uhorskú realitu sa žiada dodať, že pochopiteľne – spravidla „neslovenské“ vrstvy: maďarskí a nemeckí notári a statkári a najmä židovskí nájomcovia veľkostatkov, krčmári a obchodníci.

Tieto interpretácie neboli nové, oproti medzivojnovému obdobiu, keď sa spomínaný naratív rozvinul, sa zmenil len dôraz: v období socialistickej diktatúry sa čiastočne presunul na triedny rozmer, zatiaľ čo pôvodne dominoval národnooslobodzovací prvok. Ten je stvárnený napr. v emblematickom románe Mila Urbana Živý bič, kde dedinský kolektív zvádza zápas s predstaviteľmi starého režimu, ktorého revolučným vyvrcholením je „rabovka“ u miestneho židovského krčmára. Nikoho akiste nenapadne spochybňovať núdzu v zázemí bojujúcich armád, faktom však ostáva, že rabovania sa v mnohých prípadoch zúčastňovali aj zámožnejšie vrstvy. Ako prvé prišli na rad práve židovské krčmy, vyčíňanie sa potom presúvalo na notárske úrady a veľkostatky, v zriedkavých prípadoch sa ohrození cítili aj farári (najmä kde sa zastávali napadnutých). Kradlo sa doslova všetko – od zápaliek a nití až po veľké poľnohospodárske stroje, pokiaľ sa dali rozobrať. Veľmi častým javom bol obyčajný vandalizmus a devastácia: čo rabujúci nevládali vypiť, jednoducho vyliali, mnohé domy boli úplne zdemolované, dobytok na veľkostatkoch utratený a plodiny rozsypané. Podobne nejednoznačné boli národnostné pomery a preferencie. Svedčí o tom skutočnosť, že nové samosprávne orgány, tzv. národné rady neboli ani zďaleka čisto slovenské, ale v rovnakej miere maďarské, nemecké či poľské.

Nové vládne orgány ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorého reprezentanti na čele s „čechoslovakistom“ Vavrom Šrobárom sídlili najskôr v Žiline a potom v Bratislave, sa usilovali situáciu upokojiť, hoci sa im to vzhľadom na nedostatok policajných jednotiek nie vždy darilo. Zároveň si však boli vedomí nepopulárnosti takýchto opatrení. Brali preto ohľad na nálady slovenského obyvateľstva, ktoré bolo podľa mnohých svedectiev zamerané predovšetkým protižidovsky. Jedným z dôvodov bola skutočnosť, že židovské obyvateľstvo sa pokúšalo o návrat do svojich zničených domovov a žiadalo náhradu škôd. Šrobárovo ministerstvo preto vydalo už v roku 1919 tzv. moratórium na vymáhanie majetkových škôd v dobe „prevratu“, ktoré napriek úsiliu poškodených o jeho zrušenie zostalo v platnosti po celé obdobie prvej republiky. Ministerstvo zároveň inštruovalo hlavnú prokuratúru, aby postupovala voči páchateľom týchto trestných činov„šetrne“ a obžalobu vznášala „len v najnutnejších prípadoch“. Aj tieto procesy však boli čoskoro zastavené na základe amnestií prezidenta Masaryka. Pre úplnosť treba dodať, že omilostení boli aj niektorí príslušníci trestných výprav, ktoré sa na jeseň roku 1918 vydávali do oblastí rabovania a na niektorých miestach popravili hlavných výtržníkov.

Prípad Horák a „poprevratové zverstvá“

Práve tieto udalosti na jar roku 1932 opäť vzrušovali československú verejnosť. Bezprostredným podnetom bol proces proti českému legionárovi Karlovi Horákovi, obvinenému z lúpežnej vraždy siedmich židovských civilistov, ktorú spáchal v lete roku 1919 počas bojov proti maďarskej červenej armáde pri obci Víťaz na východnom Slovensku. Horák bol najskôr súdený na slobode v Prešove, neskôr sa mu podarilo ujsť do zahraničia, ale po návrate do vlasti ho zatkli. Pražská porota ho však v septembri 1931 obvinení zbavila a oslobodzujúci rozsudok napokon potvrdil aj Najvyšší súd v Brne. Tento justičný škandál mal paradoxnú dohru, keď sa z obetí mali zakrátko stať páchatelia. V českej a slovenskej tlači sa totiž už v januári a vo februári nasledujúceho roku začali šíriť správy o zatýkaní páchateľov „poprevratových zverstiev“ a niektoré noviny, napr. agrárnický Slovenský denník, písali priamo o „židovskej hrôzovláde“.

Skupina maďarských a nemeckých poslancov v tom čase interpelovala v pražskom parlamente ministra vnútra a ministra spravodlivosti vo veci zatknutí organizovaných veliteľom četníckej stanice v Lučenci údajne na popud Slovenskej ligy a bez vedomia príslušnej prokuratúry. Keď sa o tejto „perzekúcii Židov“ dozvie verejnosť, varovali, utrpí tým obraz Československa v zahraničí. Kapitán Mareš, ktorý jednal na popud niekoľkých jednotlivcov („Slovákov“), sa bránil tým, že v roku 1918 nešlo o ojedinelé obete, „ale o desiatky nevinných a neuveriteľne brutálne popravených slovenských ľudí“. Ministerstvo spravodlivosti síce Marešov postup v odpovedi na interpeláciu obhajovalo, ale hlavnému prokurátorovi zároveň nariadilo, aby vyšetrovanie zastavil a vydal tlačové komuniké, v ktorom poukáže na skutočnosť, že tieto a podobné delikty spadajú pod amnestiu prezidenta republiky zo septembra 1922.

Skutočné presvedčenie československého establishmentu – okrem ohľadov na dobrú povesť republiky v zahraničí – naznačil vo svojej správe banskobystrický prokurátor. Rabovačky z jesene 1918 boli podľa neho predzvesťou „občianskej vojny“, boli „začiatkom boľševizácie Uhorska“. Hoci sa „spočiatku útočilo iba na notárov a na Židov“, ohrozené sa podľa neho cítili celé stredné a vyššie vrstvy, ktoré si z tohto dôvodu oprávnene organizovali ozbrojenú ochranu proti „sociálno-revolučnému obyvateľstvu“. Vysvetľovať ich pohnútky odkazom na „národné antipatie“ je preto nesprávne a zavádzajúce. Podobné stanovisko prezentoval v orgáne prestížnej Ligy pre ľudské práva niekdajší novohradský župan a poslanec Ľudovít Bazovský – čím nepriamo poprel svoje slová z roku 1918, keď ako predseda miestnej odbočky Slovenskej národnej rady obviňoval „židov“ z „hrozného teroru“ proti „všetkému československému“.

Z uvedeného vyplýva, že politická inštrumentalizácia prvej svetovej vojny nebola výlučnou doménou krajnej ľavice. Rabovačky na konci vojny boli nepochybne výrazom biedy a nedostatku, ale mali väčšmi spontánny než uvedomelý sociálno-revolučný charakter. Boli symptómom spoločenskej a hospodárskej frustrácie, ale zároveň prejavom nereflektovanej anarchie a vandalizmu. Ich pôvodcov by sme v marxistickej terminológii mohli zaradiť najskôr medzi „lumpenproletárske živly“. Napriek tomu v nich politici a ideológovia rôznych politických táborov hľadali inšpiráciu ešte desaťročia neskôr. Prominentným príkladom je aj v tomto prípade Andrej Hlinka, resp. jeho chránenec Karol Sidor, ktorí v roku 1936 obhajovali protižidovské výtržnosti ľudáckych akademikov po premiére filmu Golem v Bratislave poukazovaním na „semitskú vďaku“. Mali na mysli redaktora konkurenčného komunistického Ľudového denníka, ktorého otca spolu s ďalšími ružomberskými Židmi Hlinka v roku 1918 údajne ochránil pred rabovaním, za čo sa mu teraz syn „odvďačil“ osočovaním a vyhrážkami. (Hlinka, pravda, zabudol dodať, že v roku 1918 im za túto ochranu vyrúbil – so súhlasom ministra Šrobára – vysokú daň...) Židia sa tu zodpovedajúc dobovému diškurzu „židoboľševizmu“ zmenili z nástrojov boja proti revolúcii na jej promotérov.

 

 

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 43 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist