Optimizmus a výnosné nadšenie “nezávislých” politických analytikov a “objektívnych” komentátorov dojatím vzlykajúcich nad novým začiatkom v SDKÚ s novým volebným lídrom má jednu chybu- nič také ako nový začiatok sa nekoná.

To, čo sme videli v SDKÚ je šikovné manévrovanie Mikuláša Dzurindu udržať sa za každú cenu na akomkoľvek poste, z ktorého sa môže raz  s jasotom vrátiť na pozície, ktoré musel nateraz Ivete Radičovej prenechať.

Mikuláš Dzurinda ustúpil, lebo bol k tomu prinútený. Poslúchnuť výzvu k ústupu bolo pre neho z dlhodobého hľadiska výhodnejšie ako zotrvať na svojom poste. “Skupinka” vplyvných v tejto strane zistila, že škandál je príliš veľký, aby sa dal ustáť bez výmeny lídra. Voľby s Dzurindom na čele by mohli viesť k strate preferencií, ktorá by mohla vyústiť až do mimoparlamentného postavenia strany a jej nahradenie Sulíkovou SaS.   Dzurinda absolútne správne vyhodnotil situáciu,  “podriadil svoje záujmy záujmu strany” a ustúpil. Týmto si zachoval povesť tímového hráča, disciplinovaného straníka, na ktorú sa bude môcť pri svojom neskoršom návrate odvolať. Asi tak ako sa môže dnes Radičová odvolať na svoju “novú politickú kultúru”, ktorú akože zaviedla svojím odchodom z parlamentu po tom, ako jej prišli na jej škandál s hlasovaním. Tak Radičovej ako aj Dzurindov “čestný” ústup má jednu spoločnú črtu. Jeho  protagonisti   dobre vedia, že ho treba vykonať, aby sa mohli raz vrátiť na možno ešte lepšej pozície, než z akých “ustúpili”.

Situácia nie je totiž pre Dzurindu- a ľudí okolo neho- vonkoncom stratená. Naopak, Dzurindu voľby- a neúspech SDKÚ v nich- vynesú naspäť do vedenia strany.  SDKÚ je totiž v nasledujúcich voľbách   na neúspech  odsúdená.
SDKÚ voľby nevyhrá nielen preto, že ich vyhrá Smer a on si bude vyberať partnerov na vládnutie a bude ich mať dostatok. Nevyhrá ich,  lebo Radičová možno osloví analytikov, sociológov, psychológov- ale jej možnými voličmi mimo túto “skupinku” sú už len pravicoví tradicionalisti , ktorí chcú dať dole Fica za každú cenu. Problémom Radičovej a teraz už aj SDKÚ je, že  voliči- ktorí ju volili v prezidentských voľbách a stoja za vznikom jej politického vplyvu- majú k nej vo voľbách parlamentných alternatívu v Sulíkovi. A koho väčšina týchto radikálov uprednostní? Sociologičku, ktorá  argumentuje za národné zmierenie alebo “rozhodného lídra” Sulíka, ktorý do ideológie svojej  strany namiešal výbušnú populistickú zmes odporu voči sociálnemu štátu, ľavici  a zatiaľ nenechá posvätnú pôdu strany znečistiť ani len vstupom komunistu do jej radov? Sulíka víťazstvo Radičovej v primárkach SDKÚ politicky tešiť nemôže, ale Radičovú vznik SaS mrzí omnoho viac….

Takže - Radičová prehrá svoje druhé voľby za sebou.. Druhá prehra Ivety Radičovej v dvoch podstúpených zápasoch. Ak bude natoľko naivná, že pôjde ešte raz na prezidenta- a opäť prehrá- je politicky odpísaná. V politike sa počíta výsledok, víťazstvá-  a nie sociologické kecy okolo vysvetľovania prehier.  

Robert Fico a SMER si môžu gratulovať, že im pravica pred primárkami SDKÚ naleteli na hlášku, že sa boja Radičovej. Nič nebolo v záujme SMERU viac, než zneškodniť potencionálnu novú nádej SDKÚ už v tomto volebnom súboji, keď víťazstvo SMERU je ešte jasné a potupa Radičovej kvôli konkurencii SaS viac než pravdepodobná. Mať prehrami nepoškvrnenú Radičovú proti sebe o štyri roky neskôr, až v ďalších parlamentných voľbách, by bolo omnoho nebezpečnejšie…

Späť k Dzurindovi. Ak nevypláva na povrch ďalší závažný škandál- i keď kauzu šuplíkových firiem, daňových rajov a účtovníčky obvinenej zo sprenevery je už ťažké stupňovať či prekonať- a on sa udrží v pozícii straníckeho lídra do volieb, deň po nich je kráľom v strane opäť on. Ak bude prehra Radičovej dosť potupná- bez obhájení pozícií strany z predchádzajúcich volieb- Dzurinda bude môcť zaútočiť hneď. Ak to bude iba prehra, tak sa on alebo jeho verný stúpenec Mikloš stane volebným lídrom o štyri roky. Lebo veď oni už Radičovej šancu dali- i keď to bola iba šanca prehrať…

Každopádne, Dzurindovi na semafore zďaleka ešte nezasvietila červená. Nový začiatok SDKÚ pod vedením Radičovej je len amatérskym pokusom ľudí okolo nej o kopírovanie Obamovej kampane zmeny a vzbudenie záujmu o stranu na pokraji zániku. No na rozdiel od Demokratickej strany v USA, v SDKÚ je to začiatok konca lídra, obklopeného žoldniermi, ktorým chýba skutočné presvedčenie a “gule” za neho aj bojovať. Chýbajú im hrany a ten, pravicovými intelektuálmi tak odsudzovaný, plebejský priamočiary  ťah na bránku. Dzurinda sa vráti.

Tvorbu autora si môžete prečítať aj na www.zolomikes.sk

Súvisiace články:

• Poľovačka na Dzurindu: kto je strelec – SIS či SaS?
• Mačičkovo alebo len aby sme v strate nezostali