Redukovať západnú (teda v určitom slova zmysle modernú) sociálnu demokraciu, jej výdobytky, program a vôbec praktickú politiku na buď principiálne pomýlené alebo na vidieckom (teda v určitom slova zmysle nemodernom) Slovensku nepriechodné presadzovanie práv najrôznejších menšín je nedorozumenie, respektíve účelové zjednodušovanie.

Ak od Francúzov, Belgičanov alebo Španielov vyžadujeme, aby pochopili, že sociálna realita, ktorá je výsledkom určitého historického vývoja, súčasná skladba voličstva, jeho materiálne zabezpečenie a kultúrna a vzdelanostná úroveň vytvárajú na Slovensku špecifické podmienky pre politickú prácu, tak to isté musíme byť schopní a ochotní uznať aj im. Ak Ficovu vládu nehodno vidieť iba prizmou Hlinkovho zákona tak ani Zapaterovu politiku predsa nemožno zúžiť na presadenie práva homosexuálov na civilný sobáš. Rovnako nemožno odignorovať fakt, že najradikálnejšiu sociálnu reformu v Európe za posledných možno dvadsať rokov presadila bývalá ministerka práce a solidarity vo vláde Lionela Jospina a nová predsedkyňa francúzskych socialistov Martine Aubry, keď zákonom znížila týždennú pracovnú dobu na 35 hodín.

 Rovnako nepresvedčivá je však aj snaha urobiť z konceptu « menšiny » akýsi svorník vynovenej ľavicovej konštrukcie. Vzťah medzi vykorisťovateľom a vykorisťovaným nie je vzťahom väčšiny k menšine a ani naopak. Rozhodujúci nie je pomer čísiel na oboch póloch, ale samotná kvalita vzťahu. Predsa ak sa aj v samotnom vzťahu menšiny k väčšine ukrýva problém nadvlády, a teda pošliapanej ľudskej dôstojnosti, tak prečo to potom sémanticky zakrývať ? Prečo to ešte aj v jazyku komplikovať a v konečnom dôsledku zahmlievať ? Prečo pristúpiť na zákernú hru, ktorú rozohrali konzervatívne sily, keď problém sformulovali práve takto, za účelom rozdúchania vidieckeho strachu a rozhorčenia ? Ľudské práva sú konceptuálnym vyjadrením politického boja proti sociálnej nespravodlivosti, nie Santa Klausov katalóg želaní a prianí pre rozmaznaných spotrebiteľov politiky.

 Problémom slovenskej sociálnej demokracie naozaj je, že nie je pokrokovou silou, ktorá by spoločnosť ako celok posúvala bližšie k západnej životnej úrovni. Nejde pritom o úroveň vyjadrenú platmi alebo rôznymi štatistickými ukazovateľmi, ale o úroveň medziľudských – spoločenských vzťahov, o úroveň realizácie jednotlivcami deklarovaných hodnôt vo verejnom priestore, teda o mieru politicky presadzovanej etiky. Absencia slušnosti, infantilizácia občana, prekvitajúca korupcia, tolerovanie konfliktu záujmov ako aj prepojenia jednotlivých pilierov moci - a zoznam je dlhý, mohol by pokračovať - to všetko je v príkrom rozpore so všetkým, čo v dejinách ľudstva predstavuje ľavica.

 A čo má tento dezolátny stav vykompenzovať respektíve obhájiť ? Teória menšieho zla, priehľadné taktické finty respektíve fikcia sociálnej politiky a budovania národného štátu. Na Slovensku vláda vraj s najľavicovejším premiérom v Európe deklaruje odhodlanie udržiavať akýsi bližšie nešpecifikovaný sociálny štandard, pričom je mimoriadne ťažké určiť, v čom sa vlastne líši od spúšte, ktorú tu zanechala Miklošova a Kaníkova družina. Tie protirečenia sú neudržateľné. Ak chce niekto budovať sociálny štát, ako môže vôbec tolerovať vykradnutý respektíve vytunelovateľný systém zdravotného a dôchodkového zabezpečenia, na ktorom to v skutočnosti celé stojí ? Ak chce niekto budovať národný štát, ako môže prenechať kľúčové ministerstvo školstva strane, ktorú poháňa rasová a etnická neznášanlivosť ?

 Sociálna demokracia je najvplyvnejšie politické emancipačné hnutie v dejinách ľudstva. Skutočný, skutočne radikálny sociálny demokrat - socialista nemôže oddeľovať otázku slobody a chleba. Musí odmietať aj nadvládu kapitalistu, aj štátneho úradníka či politického predstaviteľa. Musí chcieť v ľuďoch posilňovať schopnosť niesť zodpovednosť za vlastný život, ktorý je vždy život zdieľaný s ostatnými, spoločne prežívaný.

 Hlavnou výzvou sociálnej demokracie XXI storočia nie je nedostatok zdrojov, respektíve technika tvorby bohatstva a jeho prerozdeľovania. Revízia materializmu je síce nutná, ale musí byť radikálna. A preto západná sociálna demokracia vkladá do zelenej priemyselnej revolúcie plané nádeje a kompromisom s budhizmom a ekológiou šmrcnutým kapitalizmom zapiera vlastné korene. Hlavnou výzvou sociálnej demokracie aj v XXI storočí zostáva otázka mocenského zabezpečenia ľudskej slobody, rovnosti a bratstva.

Text je príspevkom k debate, ktorú na stránkách týždenníka Slovo otvoril politológ Ľuboš Blaha: http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=18158&cislo=36/2009

Reakciu Eda Chmelára si môžete prečítať na:http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=18314&cislo=42-43/2009

Súvisiace články:

• Ústup demokratického étosu a hrozba nového barbarstva
• Nie som síce fešák, ale zato som bohatý
• Neviditeľná ľavica
• Hanba slovenskej ľavice
• PÚTNICI: Politický manifest IV. časť