Keď minulý rok v lete pred prezidentským palácom čínski tajní agenti mlátili slovenských ľudsko-právnych aktivistov a aktivistky malo to aj jeden nepredpokladateľný dôsledok: v následnej eufórii spôsobenej v treťom sektore nebývalým záujmom mainstreamových médií i verejnosti o ľudské práva a slobody dokázali prekonať staré krivdy a zášti aj lídri gejsko-lesbickej komunity a začať spolu konštruktívne pracovať.

Keď do procesu ako katalyzátor vstúpila žijúca legenda "teplého" aktivizmu Claire Dimyon, ktorá pred pár rokmi donútila ambasády svojej domovskej Británie vyvesovať dúhového vlajky na podporu pridov vo východnej Európe bol už len krok k realizácií samozrejmého a o to viac neuveriteľného: prvého Pride v Bratislave, na Slovensku. V poslednej krajine EÚ kde sa pochod za práva gejov, lesieb, bi a transgender ľudí ešte nikdy neuskutočnil. 

Dvadsať rokov po revolúcií už vskutku dozrel čas na to, aby sme sa vykašľali na občasné stretávanie s podpredsedom vlády pre ľudské práva, alebo inými politickými bábkami, ktoré sú v skutočnosti asi rovnako homofóbne ako fašisti hádzajúci kamene do pochodu za práva neheterosexuálnej menšiny v Belehrade či Moskve. Za tých dvadsať rokov sa totiž pre LGBT ľudí nestalo nič, okrem antidiskriminačného zákona, ktorý "nanútila" EÚ. Žiadna z našich doterajších vlád neurobila nič, doslova nič.

Odpoveď na otázku prečo robíme tento Pride je teda zhodná s odpoveďou na otázku prečo vôbec Pride  voľakedy vznikol. Na Slovensku sme stále v stave podobnom ako to bolo na západe pred 30-timi rokmi. Namiesto toho aby homofóbia patrila do histórie ako je tomu vo všetkých civilizovaných a kultúrnych krajinách, panuje tu hystéria z gejov a lesieb aj na najvyšších miestach, médiá šíria a verejnosť ovládajú škodlivé stereotypy. Nikto nikdy svoje práva nedostal len tak, všetci si ich vybojovali a náš boj začína tu! Boj za pravdu, za pravdu, že sme rovnakí a rovnaké ako všetci ostatní a ostatné, a že preto chceme mať šancu žiť svoje životy s rovnakými podmienkami a nebyť znevýhodňovaní a znevýhodňované.

Je absolútne scestné a nelogické ak heterosexuálna majorita (alebo jej najukričanejší členovia) požadujú aby LGBT ľudia neprezentovali seba a svoje životy a hodnoty na verejnosti a jedným dychom dodávajú, že inak je všetko v poriadku a oni sú "tolerantní". Nie, nie sú. Tolerancia, akceptácia a hlavne komplexné zrovnoprávnenie nie je o tom, že jedna skupina môže všetko a druhá niečo a to len za zatvorenými dverami svojich bytov. Vyčítať gejovi, že chce v uliciach Bratislavy viesť svojho priateľa za ruku, či lesbe, že má potrebu objať svoju partnerku v kaviarni je rovnaká hlúposť ako vyčítať takúto náklonnosť párikom opačného pohlavia, alebo mladej mamičke hrdo kočíkovať svoje dieťa. Jedno aj druhé je vyjadrením toho akí a aké sme, buď homosexualitu akceptujeme plne, alebo vôbec, byť trochu homosexuálom (len doma) je rovnaký nezmysel ako byť trocha tehotná.

V prípade Dúhového PRIDE Bratislava 2010 nehovoríme  o žiadnych alegorických vozoch, polonahých tanečníkoch ako z festivalu v Riu, ale o politickej (nestraníckej) demonštrácii. V LGBT komunite takisto prevažuje názor, že obscénnosti na verejnosť nepatria, lebo sloboda jedného končí tam kde začína sloboda druhého, ale faktom ostáva, že podľa hesla "sex sells" sa riadia všetky celoplošné médiá a vysielanie pre teenagerov pripomína čím ďalej tým viac (heterosexuálny) porno-kanál. Stavať však pocit, že niekomu vadí esteticky či inak gejský, či lesbický pár na chodníku na roveň spoločenskej normy je vo svojej podstate rovnako homofóbne ako hádzanie paradajok či vajec.

Pravica sa vzácne zhoduje so súčasnou vládnou mocou v mlčanlivej či maximálne okúňavej pseudotolerancii a ľudia, ktorých ústa sú inak plné slobody, ľudských práv a dávajú nám za príklad západné, najmä anglo-americké, demokracie teraz programovo mlčia. Najúprimnejšia mi preto paradoxne príde extrémna, fundamentalistická  pravica prezentovaná istým týždenníkom, ktorý v kritike podpory ambasád siahla po pseudo-argumentoch ťažkého kalibru ako z pera normalizátorov keď útočili na západných politikov či organizácie ako Amnesty International keď si "dovolili sa vmiešavať do vnútorných záležitostí" a podporovať disidentov a politických väzňov. Títo ľudia až chorobne nechápu, že sloboda, demokracia, občianska spoločnosť a ľudské práva sú proces a komplex vzťahov, nie definitívne riešenie na "konci dejín" keď nastal neoliberálny, globálny kapitalizmus. Rovnako úprimní a ešte viac psychoticky vystupujú náboženskí fanatici hlásajúci koniec sveta, nástup satana a večné zatratenie všetkých čo majú iný názor ako oni, obvykle v jednej vete spolu s kresťanskou láskou. Pravdepodobne podobne ako "reálni socialisti" pred 89-tym ani oni nečítali základné vlastné texty, na ktoré sa tak radi odvolávajú. 

V sobotu 22. mája o 13:00 na Hviezdoslavovom námestí to bude o hrdosti, o hrdosti nie len na seba, ale aj na slobodu, ktorú sme si v roku 1989 vybojovali a napriek všetkému posledných 20 rokov aj udržali. O hrdosti na to, že nemusíme mať strach prezentovať svoje názory na verejnosti, nezávisle od sexuálnej orientácie, pohlavia či rodovej identity. O tom, že ukážeme ľudom, ktorý sa nám snažia vnútiť svoju verziu slobody a demokracie (či ju už chcú przniť prídavnými menami ako kresťanská, konzervatívna, národná či iná), že sme tu, ostaneme tu a budeme o tom hovoriť nahlas až pokým sa to nezmení.
 

 
Autor je ľudsko-právny aktivista a spoluorganizátor Dúhového PRIDE Bratislava 2010

Súvisiace články:

• Gayzír nenávisti