Niektorí slovenskí žurnalisti sa správne ujímajú úlohy exorcistov a vyvolávačov duchov. Do tej druhej skupiny by som zaradil aj Karola Sudora. Rozhovorom so známymi osobnosťami, dáva zavše také názvy, ktoré jediným elegantným trhnutím odzátkujú fľaše s džinmi. Dalo sa predpokladať, čo sa udeje, ak jeden zo Sudorových rozhovorov (so šéfredaktorom portálu euractiv.sk, Radom Geistom) predstúpi pred verejnosť pod titulom Národná hrdosť je blbosť.

Niektorí slovenskí žurnalisti sa správne ujímajú úlohy exorcistov a vyvolávačov duchov. Do tej druhej skupiny by som zaradil aj Karola Sudora. Rozhovorom so známymi osobnosťami, dáva zavše také názvy, ktoré jediným elegantným trhnutím odzátkujú fľaše s džinmi. Dalo sa predpokladať, čo sa udeje, ak jeden zo Sudorových rozhovorov (so šéfredaktorom portálu euractiv.sk, Radom Geistom) predstúpi pred verejnosť pod titulom Národná hrdosť je blbosť. Udialo sa to, že osie hniezdo sa rozbzučalo. Reakcií do tejto chvíle (10:54, 29. 07. 2008) bolo pod rozhovorom (http://www.sme.sk/c/3993227/rado-geist-narodna-hrdost-je-blbost.html) ohromných 587!

Samozrejme, našli sa medzi nimi i podporné, chápavé, súhlasné, nadšené. Poučnejšie je však čítať tie kritické, odmietavé, hundravé, nevraživé, nenávistné. Netvrdím, že len a len tieto spenené brechoty odzrkadľujú ako to asi vyzerá v „intelektuálnych“ komnatách dnešného prostonárodného Slováka. Odhaľujú len to, akýže hmyz a hyd sa to hmýri pod hnojom nevyprataného Augiášovho chlieva.

Keďže som bol už priveľa krát obviňovaný z toho, že neznášam tých, ktorí milujú svoju rodnú hrudu, stiahnem teraz na chvíľu chvost a trochu farizejsky budem tvrdiť, že aj národná hrdosť (hrdosť na národ? Ach, ako čudne to znie!) môže mať nejaké opodstatnenie. Napríklad, keď som hrdý na Mariána Vargu, Vladimíra Godára, Milana Paštéku či Ballu a Stanislava Rakúsa. Na týchto menovaných – aj na mnohých ďalších nemenovaných – vládzem byť hrdý, pretože sú pre mňa dôkazom toho, že raz za čas nejaký Slovák vie podať výkon na európskej (možno aj svetovej) úrovni. Keď som hrdý na výkony spisovateľov, neznamená to však, že som hrdý na slovenčinu: som hrdý len na myšlienky a ich spôsob sprostredkúvania.

Hrdosť na niečo neberiem ako príležitosť k nenávisti, ale sú veci, na ktoré naozaj nevládzem byť hrdý. Neviem nijako byť hrdý na Pribinu (ba ani len na salám s týmto označením), na Svätopluka (neviem, kto sú to, či vôbec žili, či žili tu alebo inde a aká je vlastne ich spojitosť so Slovákmi); neviem byť hrdý na Hlinku, Tisa, socialistickú éru, Biľaka, Mečiara, Fica, Tatry, mestá a rómske osady. Ach, samozrejme: som rád, že máme krásne renesančné mestá na Spiši; nezabúdam však, že ich zakladali a budovali Nemci a Maďari. Mohol by som byť teda hrdý na nich. Som rád, že na Slovensku je x prírodných krás – možno aj viac než v turistami umučenom Španielsku a vo vyprahnutom Egypte. Ale nemám pocit, že by som mal byť na tatranské končiare hrdý v tom zmysle, v akom je hrdý murár na svoju stavbu. Summa summarum: lepšie je nezabúdať na to, že minulosť je vždy čudná, strácajúca sa v hmlách, a dejepis je zakaždým vykrútený nejakým (niekomu alebo niečomu nakloneným) smerom: všetko mohlo byť (a často aj bolo) úplne inak. Byť hrdý na výmysly a mýty – to ma fakt neberie. Slováci by si mali uvedomiť, že keď tak veľmi chcú byť hrdí na niečo, tak najspoľahlivejšie je byť hrdý na to, čo vytvárajú v prítomnosti. Je na čo byť hrdý? Odpoveď nech si každý dá sám, za seba.

Ďalšia vec, ktorou Rado Geist „zdvihol kultúru“ rodoľubov je záležitosť budovania mešít. Geist tvrdí, že ak dovolíme cirkvi, aby kdekade po Slovensku budovala kostoly, musíme dovoliť aj moslimom, aby mali svoje božie stánky. Tu musím na okamih odbočiť k mojim zážitkom z Káhiry. Tam som s údivom zistil, že mešity slúžia nielen ako modlitebne, ale aj ako miesta odpočinku, teda až popoludňajšieho spánku. V krajinách, kde je tak horúco a kde je málo zelene, tieto stavby poskytujú chládok a úľavu. Teda okrem sakrálnych účelov. Arabov, ale i turistov som videl odpočívať napríklad aj v jednej z najväčších stavieb islamského sveta – pod oblúkmi mešity Sultán Hassan. Pod arkádami mešity al-Azhar človek mohol posedieť, pomeditovať, čítať si. V inej mešite som videl ženy s deťmi, spiace na modlitebných kobercoch. Viete si toto predstaviť v kresťanskom chráme na Slovensku? Samozrejme, že neviete. A takisto si neviete predstaviť kresťanský chrám bez záväzných dekorácií – predovšetkým bez drevenej alebo sadrovej podobizne zakrvavenej mŕtvoly pribitej na kus dreva. Takýmito dekoráciami mešity poslúžiť nemôžu. Vrátim sa radšej k otázke, či dovoliť moslimom, aby na Slovensku budovali mešity.

Tak v prvom rade: koľko moslimov žije na Slovensku? Dvetisíc? Koľko mešít potrebuje dvetisíc moslimov? Tri? Štyri? Dajme tomu, že päť. Ohrozí týchto päť mešít Slovensko natoľko, že slovenské dievky budú musieť nosiť burky? Asi sotva, však? Ale iná vec je tu zaujímavá: bojíme sa islamizácie Slovenska, pričom svoj strach zakladáme – ako inak – na predtuchách, dohadoch, odhadoch, poverách, neúplných informáciách. Jedna z obľúbených povier je, že mešity sú centrály teroristov. Možno. A čoho centrálami sú kresťanské chrámy, v ktorých sa dosť často pritrafí, že kňaz označí niekoho alebo nejakú skupinu za nepriateľa? No nie je to zábava, že v krajine, v ktorej väčšina obyvateľstva je dospelá až prestarnutá, namiesto triezveho úsudku vládnu fantazmy a predsudky? Ale asi to tak má byť: dejinami hýbu neúplné, zmanipulované informácie.

Predpokladajme, že jedného dňa na Slovensku vymizne kresťanstvo a nahradí ho islam. Vieme sa proti tomu trendu postaviť dnes? Jediné, čo môžeme urobiť, je hulákať. Plynutiu času, starnutiu a smrti sa však nevyhneme ani my, naše výkriky a snahy a plány sa čoskoro premenia na prach. Prečo chceme ovplyvniť tú podobu sveta, v ktorej nakoniec aj tak nebudeme žiť? Odkiaľ vieme, že Slovákom budúcnosti islam bude menej vyhovovať ako kresťanstvo? Čo ak to bude naopak? Slovák je flexibilný, zvykne si takmer na všetko, dejiny o tom hádam neklamú. Veď o čo pôjde? Len o krátku cestu tak z dažďa pod odkvap: jeden dogmatizmus bude nahradený druhým dogmatizmom. Že kresťanstvo je predsa len súcitnejšie náboženstvo? Možno, ale tzv. kresťanská civilizácia na svojom konte má tak či onak viac mŕtvych (križiacke výpravy, Tridsaťročná vojna, koloniálne vojny, dve svetové vojny, koncentráky, atómová bomba) ako islam. A potom: v časoch, keď Slovania vyznávali iné ako kresťanské náboženstvo a žili kdesi uprostred slatín, aj kresťanstvo prišlo len ako cudzie, votrelecké náboženstvo. Takisto môže dnes prichádzať islam. Súkromne verím, že neprichádza, ale moja viera nič nezmôže, nič neznamená. Súkromne verím, že dogmatické prúdy v islame nakoniec zoslabnú, ale možno som naivný. Ide len o to, že ak sa proti prirodzeným pohybom na scéne svetových dejín budeme stavať agresívne, strnulo a konzervatívne, veci len zhoršíme.

Radšej si nepredstavujem, ako by to asi vyzeralo, keby sa internetové vášne spod rozhovoru s Radom Geistom preniesli do trojrozmernej, fackovacej roviny. Asi som strachopud. A hlúpy, keď neviem pochopiť, že ľudia považujúci samých seba za dospelých, nechápu, že ak sa raz nejaký trend rozbehne, agresia ho nezastaví. Pred dvetisíc rokmi územie Slovenska obývali tzv. pohania, dnes tu bývajú (vraj väčšinou) kresťania... A zajtra tu budú vo väčšine... možno aj duchom svätým osvietení ateisti. Kto to vie s určitosťou predpovedať? V tomto nemilom rákoši džinov?

Peter Macsovszky