Nový minister vnútra Daniel Lipšic oznámil, že proti pravicovým extrémistom bude používať nové, tajné postupy.

 Úprimne mu držím palce, pretože počas prítomnosti SNS v predchádzajúcej vláde sa slovenskí neonacisti vrátili do ulíc sťaby stelesnenie slov o tom, že z našej histórie si máme zobrať za vzor to najodpudzujúcejšie obdobie. Minister Kaliňák nebol schopný vyšetriť prípad vraždy Daniela Tupého, ktorá sa stala počas úradovania bývalého Lipšicovho súpútnika-Vladimíra Palka. Palko, už vtedy čoraz viac odpojený od reality, reagoval tak, že nechal vypracovať zoznam „ľavicových extrémistov“, na ktorom sa ocitli rešpektovaní slovenskí podnikatelia, politológovia a univerzitní pedagógovia. Bez rozpakov dal na jednu úroveň pravicových teroristov s progresívnymi teoristami.

Boj slovenskej polície proti extrémizmu je predovšetkým otázkou jej  mentálnej výbavy. Dokiaľ bude radový policajt vidieť v mladom človeku sediacom na bratislavskom Mierku s gitarou potenciálneho feťáka a v neonacistovi sympatického futbalového fanúšika, ktorý miluje svoju vlasť a proteínové tyčinky s černicovou príchuťou, minister s ničím nepohne. Kým budeme mať vyšetrovateľov, ktorí na rasistických protirómskych predvolebných plagátoch SNS a Kotlebu nevidia nič nezákonné, akákoľvek diskusia o nových tajných zbraniach je zbytočná. Internetové stránky slovenských neonacistov vykrádajú iné média, zostavujú zoznamy „židov v slovenskej kultúre“, vyzývajú na sledovanie „záujmových osôb“, blúzia o keltskom pôvode kresťanstva a napriek tomu sú stále prístupné. Na facebooku sú desaťtisíce našich spoluobčanov členmi otvorene protirómskych skupín. Koľkí z nich sú príslušníkmi polície? Koľko policajtov sa dnes tajne teší, keď sa neonacisti vyberú na pokus o pogrom do osád?

Verím, že Daniel Lipšic toto všetko vie aj keď KDH ešte zďaleka nevyriešilo svoj intímny  postoj k politickému katolicizmu Slovenského štátu. No a verejnosť si  pamätá na jeho výroky z pred troch rokov, keď vehementne tvrdil, že „multikulturalizmus zlyhal“ a vystupoval proti zákazu šírenia Osvienčimskej lži. Multikulturalizmus však nie je len príbehom spolunažívania domáceho obyvateľstva s imigrantmi. Na Slovensku je vnútorný  multikulturalizmus pokusom žiť v politickom spoločenstve, ktoré ponúka rovnaké šance pre všetkých. A tento stav sa dá dosiahnuť jedine tak, že sociálni, alebo rasoví extrémisti nedostanú  šancu žiadnu.

Text vychádza aj v denníku Pravda