Nasledujúce riadky sa vynárali priebežne počas jedného z festivalových dní v Košiciach. Netvoria ucelený text, sú len jednoduchou reflexiou multižánrovej akcie a zároveň akýmsi malým súkromným refreshom stále žijúcej výzvy stonajúcej tu už viac ako 20 rokov.

Prvé, čo som pocítil pri pohľade na program festivalu, bola úľava z toho, že sa snáď skončili časy piety, patetického „vlhkého oka a trasúceho sa hlasu“ pri spomínaní na November 89. Iste, niet najmenšieho dôvodu toto obdobie pohŕdavo preskočiť či ľahostajne odignorovať, snažiť sa však v takej situácii o kritickú reflexiu by bolo zbytočné.

Preto je dobre, že sa festival Refresh +89 objavil. Ponúkol totiž to, čo tu zatiaľ nebolo: vytvorenie komunikačných kanálov medzi Novembrom 89 a mladými ľuďmi a medzi verejným priestorom a ľuďmi všeobecne. Koncerty, divadelné predstavenia, prednášky a diskusie v školách, hrané a dokumentárne filmy, umenie vo verejnom priestore a najmä debaty boli médiami, ktoré túto víziu niesli.

...

Každú pozitívnu zmenu v spoločnosti vybojovala pre mainstream periféria. Zaujímavosťou je, že po každej zmene systému sa zakrátko ukázalo, ktorá časť periférie bola tá ozajstná, skutočná a kto použil jej perspektívnu atraktivitu na presun do novovytvoreného maistreamu.

Permanentná revolúcia existuje v zmysle zachovávania nepriepustnosti bariér medzi perifériou a mainstreamom. Permanentnosť spočíva v rešpektovaní skutočnosti, že spoločenské systémy sa rodia, zažívajú vzostupy a nakoniec pády. Práve z tohto dôvodu je úplne prirodzené, že aj reakcie skutočnej, naozajstnej periférie nemôžu byť len jednorazovou záležitosťou. Morfológie oboch sú zosynchronizované, hoci v neustálom napätí, občas (vďakabohu) tvorivom.

Revolúcia vždy prichádza z periférie bez ohľadu na ideologický nános, ktorý sa aktuálne ocitol v oficiálnom erbe štátu. Frazeologizmus „revolúcia požierajúca svoje deti“ má okrem kontrarevolučného klišé aj svoju zmysluplnú interpretáciu: teda, že zožratí sú tí z periférie, ktorí sa rozhodli prejsť do novoformujúceho mainstreamu „prvej hodiny“. Jedine o tých možno povedať, že boli zomletí svojou vlastnou vedomou revolučnou činnosťou proti vládnucemu mainstreamu v prospech mainstreamu nového.

Koľko spoločenských zmien môže zorganizovať jeden človek, časť spoločnosti, jedna generácia? Ak je to číslo vyššie ako 1, nie je namieste hovoriť o kolektívnej schizofrénii?

Ak je v spoločnosti potrebné urobiť niekoľko kvalitatívne zásadných zmien v priebehu niekoľkých rokov, nie je možné, aby ich urobili tí istí ľudia. V istom momente je dokonca nutné použiť externé zdroje.

...

Privatizácia symbolu zmeny nie je novým fenoménom. Tak, ako si boľševici a stalinisti privlastnili Slovenské národné povstanie, tak si odkaz a význam Novembra 89 prisvojili apologéti neoliberálnej verzie kapitalizmu. Symptomatickým pre túto vulgárnu redukciu je postoj kresťanských elít, ktoré už niekoľko rokov otvorene priznávajú, že by nemali problém súhlasiť s pokračovaním vtedajšieho reálneho socializmu za predpokladu, že by im bola zaručená sloboda vierovyznania. Pre nich totiž neboli dôležité žiadne ďalšie občianske slobody, práve naopak: boli viac-menej fascinovaní metodológiou udržiavania poslušnosti potrebnej väčšiny obyvateľstva v nepriepustných hraniciach (štátne a cirkevné možno chápať analogicky).

Dnes (2011) je pre recepciu Novembra 89 príznačné, že spolu s jeho privatizáciou politickými gangmi a ideologickou mafiou prebieha aj jeho fragmentarizácia.

Nebezpečenstvom fragmentarizácie je následná reinterpretácia na báze mytológie. Vytváranie nových, moderných mýtov je založené práve na tomto: na vulgárnom oddelení a okamžitom izolovaní jednotlivých fragmentov udalostí, situácií bez toho, aby bola rešpektovaná ich časová (dejinná, kauzálna) začlenenosť a podmienenosť. Takto upravené časti sú potom oveľa ľahšie zaraditeľné do preferovanej ideológie.

Stále máme problém s vytváraním svojej vlastnej kultúrnej národnej (?) a občianskej hĺbky – všetko ostatné sme splnili na 100 percent (NATO, EU...) a napriek tomu – či práve preto – teraz cítime, že zlyhávame. Tatarkova vízia ľudského obcovania sa ukazuje byť zásadnou.

...

Pohyb v literatúre presne kopíruje situáciu v spoločnosti: stráca sa príjemca – existuje len autor a dielo v rozpore s teóriami hlásajúcimi (niekedy aj oslavujúcimi) smrť autora. Zrazu sa ukazuje, že absencia príjemcu búra celý koncept ozmyselňovania tejto modelovej triády a teda aj ľudskej aktivity v tomto svete.

Dekonštrukcia udalosti ako odhalenie jej ne-zmyselnosti, bez-významnosti, faktickej ne-existencie mimo konkrétneho okamihu, v ktorom sa zrodila, eskalovala a zároveň zhasla, aby uvoľnila miesto inej udalosti. Existuje však aj pozitívny rozmer dekonštrukcie: je to demystifikácia, demýtizácia udalosti – vystúpenie „z boxu“ a pohľad „zvonka“ (nespochybňujúc Rortyho poznámku, že aktuálne „zvonka“ zároveň znamená okamžitý vstup do iného „dovnútra“ a každé vystúpenie znamená vstup. Preto neexistuje pozícia pozorovateľa sledujúceho udalosť z priestoru radikálne „mimo“) ponúka jedinú predstaviteľnú objektivitu, nezaujatosť a primeranosť interpretácie.

...

Ak má revolúcia zmysel len sama v sebe, je všetko v poriadku (lebo musí byť). Neodkazuje na nikoho a nič pred ani po. Ak je však revolúcia sú-časťou dejinného (ľudského) kontinua, potom jej zmysel možno hľadať len mimo nej. Ak sa ho nájsť nepodarí, je namieste sa pýtať, či vôbec išlo o revolúciu.

Zásadné protirečenie: ak sa novembrový odkaz presadil, potom je súčasný stav výsledkom nového systému. Ak si myslíme, že za dnešnú mizériu sú zodpovední komunisti, boľševici a eštébáci, potom vlastne pripúšťame, že November 89 bol vlastne len formálnou výmenou systémov, kým obsadenie a obsah (štruktúra) ostali v podstate rovnaké. Inými slovami: ako možno tvrdiť, že v roku 1989 prišla pozitívna kvalitatívna zmena, keď zároveň priznáme, že za súčasný stav sú zodpovední mentálni prominenti bývalého režimu?

Je tu aj tretia možnosť: v roku 1989 boli narysované (sformulované) kvalitatívne iné kontúry nového systému, problém nastal s ich realizáciou. Tu pri troche škodoradosti možno spomenúť staré boľševické porekadlo hovoriace o teoretickej dokonalosti systému, ktorý v praxi prznia nedokonalí realizátori. Tragikomické? Kedy ako? Buďme principiálni a priznajme si, že na istej úrovni je každá ideológia v zajatí štrukturálne rovnakých mechanizmov, ktoré jej nedovolia vybočiť, prekročiť svoj tieň. Poznanie, uvedomenie si tejto nutnosti je jedinou slobodou každej ideológie.

...

Z Novembra sa stáva neinterpretovateľná transcendencia, ktorú možno len znova a znova prerozprávať – priamymi účastníkmi. Zvyšku súčasného osadenstva je dovolené úctivo a najmä ticho prikyvovať. Aktívny vstup do debaty, ktorý úplne prirodzene predpokladá aj kritickú reflexiu, posuny a presahy, je odopretý, zrejme aby nedošlo k poškvrneniu.

Namiesto prostriedku sa z Novembra stáva cieľ.

Objavuje sa kontramyslenie: „ľudia Novembra“ dnes vyzývajú ľudí, aby nevychádzali do ulíc a aby tam neriešili spoločenské problémy. Práve naopak, ako jediné možné riešenie dnešnej situácie (ktorú tiež považujú v niektorých, väčšinou ideologicko zaškatuľkovaných, smeroch za kritickú) identifikujú disciplínu parlamentných volieb. Toto privlastnenie si práva na odpor ide ruka v ruke s úzkostlivým, ba priam paranoidným reflexom brániť jedinečnosť svojej aktivity pred 22 rokmi.

Rubom biblického rozmeru jedinečnosti a neopakovateľnosti Novembra 89 je urputná snaha zdiskreditovať opodstatnenosť akéhokoľvek ďalšieho protestu a vyvolávanie dojmu, že všetko dôležité a podstatné je spravené.

Jednou zo zásadných výziev dneška sa tak evidentne stáva vstup do verejného priestoru a využitie všetkých možností, ktoré ponúka. Niet dôvodu, aby sme sa neprihlásili k novej, nemajetníckej forme vlastníctva práve teraz, keď je v hre verejný priestor nášho environmentu. Keď si ho necháme vziať (neexistuje možnosť, že „nám bude vzatý“, to je eufemizmus pre náš faktický súhlas), prídeme o ďalší rozmer Novembra.

www.refresh89.sk