Diskusia, ktorá sa aj v slovenských médiách vedie v súvislosti s pretrvávajúcou situáciou v elektrárni Fukušima, mieri do jadra nielen problému s jadrom, ale aj spoločnosťou celkovo: Chceme alebo nechceme žiť v každodennom riziku?

Charakteristickým rysom súčasnej spoločnosti je riziko, ktoré si vtyvárame sami, ako tvrdia minimálne dvaja sociológovia svetového významu, Brit Anthonny Giddens a Nemec Ulrich Beck. Najväčšie nebezpečnstvá pre nemoderné spoločnosti pochádzali z prírody. Síce sme stále zraniteľní pred zemetraseniami a chorobami, ale technologický a spoločenský pokrok zmenšujú ich ničivosť. Na druhej strane pre nás vytvárajú nové hrozby.

 Rizkovosť spoločnosti sa prejavuje v mnohých ohľadoch. Hrozí nám nie iba radiácia z jadrových elektrární a vyhoretého paliva, ale aj klimatické zmeny a znečistenie životného prostredia spôsobené priemyselnou výrobou, otrava liekmi alebo chemicky spracovanými potravinami, náhodné alebo zámerné zničenie planéty jadrovými zbraňami. Aj horliví obhajcovia slobodného trhu nás učia, že bez rizika nemôže fungovať kapitalistická spoločnosť. Teda štiepenie atómu, chémia, kapitalizmus a ďališ výdobytky, ktoré nás za posledné storočia spravili zdravšími, bohatším a šťastnejšími, majú zároveň svoju tienistú stránku, ktorú radi prehliadame, kým sa nestane niečo veľmi zlé.

 Nedeliteľnosť rizika od nášho súčasného životného štýlu nás núti vybrať si. Môžeme byť politickí realisti, napríkald ako všetky parlamentné strany okrem SNS, podľa ktorých najväčšie problémy spoločnosti súvisia s tým, ako uspokojiť materiálne potreby čo najväčšieho počtu obyvateľov. V tomto prípade by naším záujmom malo byť zvyšovanie spotreby a zlacňovanie výroby. Musíme si však uvedomiť, že tento prístup má negatívne externality, medzi ktoré aspoň zatiaľ patrí narastajúca miera každodenného rizika.

 Ak sa naopak rozhodneme, že chceme žiť bezpečnejšie, potrebujeme si uvedomiť, že dospelý postoj môže aj spochybňovať premisy o nadradenosti ekonomických potrieb a všadeprítomnosti rizika, ktoré nám podsúvajú realisti. Mali by sme začať brať vážne klimatické zmeny a hľadanie alternatív za fosilné aj jadrové palivá a znižovať svoju energetickú aj materiálnu spotrebu. V ekonomike by sme mali uprednostniť systém, ktorý zmierni následky hlbokých pádov. V medzinárodnej politike by sme zas mali podporovať zmeny ako odzbrojenie sveta od jadrových zbraní, za ktoré sa pred dvoma rokmi v Prahe vyslovil prezident Obama.

 Spor o rizikovú spoločnosť nie je klasický pravicovo-ľavicový, pretože vpravo aj vľavo nachádzame obhajcov technologického a ekonomického pokroku za cenu rizika, ktoré prináša. Napriek tomu, že sa tak vymyká uvažovaniu o hodnotách, na ktoré sme si na Slovensku zvykli, mali by sme viac pozornosti než doteraz venovať tomuto hodnotovému sporu o riziko, ktoré sami vytvárame. Za posledných 50 rokov jeho význam postupne rástol, a v dohľadnej dobe nemá prečo klesať.

 Autor študuje sociológiu na Masarykovej Univerzite