Kúpila som si časopis Týždeň, ktorý, ako sa zdá, sa stal najnovšie „obhajcom“ a hovorcom tých, čo sú proti odvolaniu trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka.

Pre čitateľov, čo sa rozhodnú skúmať môj vzťah k Bohu a kostolom, to sa tu v poslednom čase stalo módou, som niečo ako praktizujúca katolíčka, s Bohom si netykám, zavše sa s ním potichu zhováram a ak niekedy zapochybujem, jemu prvému o svojich pochybnostiach mám chuť porozprávať.

Na titulnej strane časopisu, ktorý som si kúpila, je predpokladám retušovaná fotografia arcibiskupa, ktorý má zopäté ruky v nich červenú ružu, fotografia je zaostrená na tŕne.

Pozerajúc na tú fotografiu, dosť presne aj s tým retušom vystihuje to, čo si o celej „kauze“ a našom odvolanom arcibiskupovi myslím ja.

Nepochybujem, že katolícka cirkev má toho dosť za ušami. Sama jej nejem z rúk všetko aj s navijákom. Dnes je však módou nebyť katolíkom. Byť katolíkom totiž v poslednom čase znamená byť proti potratom, proti homosexuálnym manželstvám, proti rozvodom, proti Židom, byť za Slovenský štát, ututlávať znásilnenia maloletých, veľkoletých, chlapcov aj dievčatiek, byť trochu šibnutý, mať všeličo za ušami, byť homofóbny, sexistický, zastaralý... jeden aby sa hanbil, že ho pokrstili.

Nie, nejdem písať o tom, že sú aj dobrí katolíci, ktorí chodia do kostola, do roboty, večer sa modlia, pomáhajú ľuďom a ich život by mohol byť príkladom, ani o tom, že sa k nim môžem prihlásiť. Nech sú naše cesty akokoľvek rovné a čisté, vždy a každému nám popri tých cestách všeličo rastie. Nerobím si ilúzie, že katolíckym kňazom nie, ak hovorím všetkým, myslím, co nikoliv to také... Sme ľudia. Aj cirkev napokon vymysleli ľudia. Aj cirkevnú hierarchiu. Všetky,aj svetské hierarchcie.

Arcibiskupa možno odvolať len vo veľmi závažných prípadoch. Najzvláštnejšie na celej kauze je, že dôvod, pre ktorý bol odvolaný, nevieme, všetci sa dohadujú a tak sa Róbert Bezák stáva akýmsi obetným baránkom, ktorému bolo ublížené, vlastní ho zradili. V cirkevných radoch sa to začína mrviť, aj tí, čo sa doteraz so sklonenými hlavami iba modlili, vstávajú a čudujú sa, aj z radov iných cirkví a neveriacich sa ozývajú hlasy, ktoré kladú dosť jednoznačnú otázku, na ktorú by mala existovať odpoveď. Vo Vatikáne mlčia, mlčí aj arcibiskup Zvolenský, mlčí aj bývalý arcibiskup Bezák, ten má však najnovšie akoby hovorcu v pánovi Františkovi Mikloškovi, a ten sa svojej role zhostil rád,odrazu akoby hovoril za celú katolícku cirkev.

O arcibiskupovi Bezákovi sa píše ako jedinom „normálnom“ katolíckom kňazovi, ktorý sa vedel prihovoriť ľuďom, stretával sa s mladými, chodil s nimi na pivo, počúval ich hudbu, jeho hudobný vkus nekomentujeme, otvoril reštauráciu, spoluorganizoval podujatie Noc kostolov, bol na festivale Pohoda, „pohodovo vystupoval v „podlampe“, pohodovo vystupoval medzi veriacimi, hlásal vieru zrozumiteľným spôsobom. Medzi mladými ľuďmi sa stal akýmsi popularizátorom viery, hlásal jej „bezbolestnosť“, evanjelium ani prikázania v jeho podaní neboleli... Bývalý arcibiskup nepochybne mal svoje rečnícke kvality. To dnes katolíci potrebujú ako soľ, mať medzi sebou niekoho akože moderného, kto sa nebojí povedať, že niečo smrdí v štáte dánskom, niekoho, kto im povie, že Boh je ich kamarát, ktorý odpúšťa, že Ježiš je najväčší pohoďák... A mne to celé zaváňa populizmom. Pán bývalý arcibiskup má rád obecenstvo. Pred oltárom ako na pódiách či vo svetlách rámp a pred mikrofónmi jeho rečnícka zdatnosť naberá na váhe, ale bohužiaľ, zavše sa vo svojich rečníckych konštrukciách ocitá na veľmi tenkom ľade a stráca vážnosť. Akoby si myslel, že Boh alebo evanjelium potrebujú reklamu, akoby zabudol na svoju v prvom rade „službu“ a na význam slova rehoľa. Ľudia to tak majú radi, radi si myslia, že niekto je jedným z nich...

So svojim predchodcom arcibiskupom Sokolom sa nedá porovnať. S poľutovaním však musím skonštatovať, že porovnávaním s bývalým arcibiskupom by som sa nechválila. „Latka“ bola nastavená velice nízko!!! Ak spomenieme pravdepodobné finančné čachre bývalého arcibiskupa, priam neexistovala, asi ju niekto odkopol.

Aj jeho kritický postoj voči cirkvi je ľuďom sympatický. Cirkev je zastaralá, skostnatelá, roky sa nemení, a navyše odchodom pápeža Jána Pavla II., akoby sa vrátila o krok späť či rozpačito prešľapovala na mieste.

Cirkev potrebuje dobrých rečníkov, Boh však nie. Viera v neho nie je len o prosbách, milostiach a odpúšťaní, aj Boh, ktorý nás volá, nastavuje dlaň a niečo od každého z nás adresne žiada, vie trestať, a pravidlá hry sú stanovené tak jasne a jednoznačne, že akokoľvek ich len vykladať znamená pochybnosť či hriech. Napriek tomu je viera v Boha pre mňa jednoduchšia ako „neviera“. Ak človek v Boha neverí, musí si totiž nalepiť bradu a robiť si ho sám! Prekérna situácia!

Ak sa v Trnave odohrali ešte za predošlého biskupa finančné čachre, o ktorých by sme mali všetci vedieť, lebo zatiaĺ sa o odluke cirkvi od štátu len polemizuje, sem s nimi, treba prstom ukázať na vinníka. Niekto by mal prelomiť tú bariéru mlčania a jasne o odvolaní arcibiskupa hovoriť. Treba sa biť za pravdu, nerobiť z Róberta Bezáka martýra, nemýliť si svetelné efekty so svätožiarou ani ružu v dlani, hoci pichá s tŕňovou korunou. Ježiša by som pohoďákom nenazvala, ale arcibiskupa Bezáka svojim spôsobom hej. To na ňom predpokladám viacerým imponovalo. Byť kňazom je však v prvom rade služba. Bohu, ľudu, cirkvi... Skoro ako vojna čo nie je kojná.

Autorka týchto riadkov len chcela povedať, že každý z nás je nahraditeľný, a že skostnatelosť a niekoľkostoročná nemennosť cirkevných pravidiel, ak sa dodržiavajú, cirkvi pristane, a v nej vzbudzuje akýsi druh istoty. Všetko sa stále mení, pomaly sa tu nebude dať o čo oprieť. Je dobré, ak niečo zostáva nemenné a pevné, lebo ako sa môžem oprieť o niečo, čo sa každú chvíľu mení? Čo keď sa to zmení práve vo chvíli, keď sa budem chcieť alebo potrebovať oprieť a nebude to tam? Veď spadnem!  

Súvisiace články:

• Diktatúra neomylnosti