Zdá sa, že doposiaľ kvalitný týždenník Respekt podľahol bulvarizácii sveta. So zarážajúcou náhlivosťou a bez poriadnej prípravy uverejnili informáciu, podľa ktorej je spisovateľ Milan Kundera udavačom. Intox, pomsta, žiarlivosť, pravda? Žiaľ, z Reflexu sa to už zrejme nedozvieme.Literárna Európa dnes čaká na vysvetlenie.

Či mi uveríte alebo nie: minulý týždeň sa mi prisnilo, že som robil poriadky vo svojej knižnici a ako áno ako nie, pod ruku sa mi dostali prózy Milana Kunderu. Bez rozmýšľania som ich hodil do koša určeného pre vyradené knihy. Hoci niektoré z jeho románov som ani neprečítal. Žert som čítal (v maďarskom preklade) ešte na vysokej škole, v súmračnej fáze československej verzie socialistickej totality. O mnoho rokov neskôr (opäť v maďarskom preklade) som si prečítal Pomalosť. Na veľa si z knihy nespomínam. Prednedávnom som v televízii videl filmovú adaptáciu Neznesiteľnej ľahkosti bytia. Jaj, a kedysi, v Budapešti, som si kúpil Kunderove eseje o svetovej próze. No a to je všetko. Hlbší, dôvernejší vzťah som si k dielu tohto spisovateľa nikdy nevybudoval. Azda aj preto som veľmi nesledoval, čo sa to vlastne okolo Kunderu v poslednom období zomlelo. Ten sen teda v žiadnom prípade nemožno považovať za ozvenu mediálneho pretriasania odvrátenej strany spisovateľovho života. Nie som žiadny naslovovzatý vykladač snov, ale podľa mňa sa mi o Kunderových knihách snívalo len preto, lebo sa ma spýtali, či by sa mi nechcelo o Kunderovi niečo napísať. Súhlasil som, hoci – ako z vyššie uvedeného už isto vyplynulo – nie som žiaden kunderológ.

Súhlasil som preto, lebo otázka, ktorá sa v súvislosti s Kunderom vynára – čiže či možno autora oddeľovať od jeho diela – ma (ako azda každého, kto má niečo spoločné so schizofrenickým podujatím prejavujúcim sa „vytváraním diel“ za účelom estetickej komunikácie s istou, primerane naladenou časťou verejnosti) zaujíma takrečeno odjakživa.

Čo tak začať od antiky?

Sokrates musel spáchať samovraždu, pretože ho obvili, že kazí mládež. Zrejme svojím dielom. Keďže však jeho dielo nebolo písomné, ale ústne a „akčné“, bolo zrejme v jednote s tým, ako žil. Sokrates z pohľadu súčasníkov bol zrejme zločincom. Údel väčšiny neúplatných a uštipačných filozofov a umelcov. Z dnešnej perspektívy Sokrates až taký zločinec už (asi) nie je; alebo aj je, len nám na tom nezáleží, veď jeho slová sú také krásne a jeho logika taká podmanivá; vlastne ani nechápeme, prečo si niekto myslel, že jeho účinkovanie je mládeži škodlivé. Keby však dnes žil a pôsobil medzi nami nejaký Sokrates, krk dám na to, že by sme ho raz-dva obvinili z toho, že nám kazí mládež. Takže? Vec dobového (ale aj momentálneho súkromného) pohľadu, nálady, počasia (klímy a zemepisnej polohy), stravovania, trávenia (chémie): kedy, koho, za akých okolností, na ktorom mieste považujeme za zločinca. Hľa, príklad.

Keď Pilát dal jeruzalemskému ľudu na výber, aby určil, koho treba v ten deň popraviť, ľud (demokraticky) rozhodol, že Krista. A zločinec Barnabáš sa zachránil. Tradícia však tvrdí, že meno Barnabáš znamená v preklade toľko, ako: „syn človeka“. Tak čo sa to v tom Jeruzaleme vlastne udialo? Kto sa zachránil a koho popravili?

Pozrime sa však do čias, keď renesancia striedala stredovek.

Francois Villon. Zhýralec, opilec, zbojník, vrah. Ale jeho básne prevrávajú k nám aj dnes, a to s takou intenzitou a autenticitou, že nejeden americký beatnik by mohol závidieť. Čiže: tu sme bez ťažkostí oddelili život autora od jeho diela. Asi ubehol pridlhý čas, dielo prežilo: ars longa, vita brevis. A rovnako sme vzali na milosť Cervantesa, niekdajšieho vojaka, ak sa nemýlim. Alebo že by bol práve Miguel Saavedra, ktorý prišiel o jednu ruku, pacifistom, ktorý nikoho nezabil? V sedemnástom storočí? Ale pokročme ďalej.

Dostojevského sme takisto vzali na milosť. Vyčítať sme mu mohli len to, že jeho dielo bolo u nás za socializmu súčasťou povinného čítania z ruskej literatúry. Ale inak: uveríme mu všetko: jeho náboženskú mystiku, filantropizmus, prorocké videnia, psychologický ponor, neoblomné dožadovanie sa súcitu voči potupeným a ubiedeným. A pritom: hráčskej vášne sa nikdy nezbavil, pohárikmi omamného moku takisto neopovrhoval, voči Židom sa staval podozrievavo a v láske nemal ani Poliakov. A zrejme nebol ani verným manželom. Cnosti? Mal takýto človek právo hlásať vo svojich románoch všeľudskú etiku? Prináleží mu neoficiálny, ale zato nespochybňovaný titul „duchovného učiteľa národa“? A čo ak to bol slaboch, ktorý svoje literárne nadanie používal iba na to, aby sa vo svojich dielach vyspovedal, očisťoval a písal o tom, čo mu nikdy nebolo súdené dosiahnuť? A čo ak bol cynik, ktorý klamal? Čo ak jeho ľudomilstvo je len ilúzia? Čo ak len obsluhoval vtedajší verejný vkus? Nuž: ilúzia patrí k umeniu. Rimania nás už o tom, myslím si, dostatočne zrozumiteľne poučili: chlieb a hry: svet chce byť klamaný! Dostojevskij teda splnil svoje poslanie: poskytol svetu ilúziu a žil ako vedel. A písal trochu inak ako žil. Čiže: víno kázal a vodu pil alebo radšej: vodu kázal a víno (vodku) pil. Odpustíme mu to, lebo nás učili, že voči géniom a iným umelcom máme byť zhovievaví... A mohli by sme mu odpustiť aj preto, lebo on sám sa možno za kazateľa nepovažoval.

Maďarský ezoterický filozof Béla Hamvas kdesi napísal, že duchovnú vyspelosť autora nemožno oddeliť od jeho diel. Inak povedané: je rozdiel medzi Kultúrou a „kultúrou“, čiže: dielo môže byť skvele napísané, ale ak ho napísal „nízky duch“, nebude mať s Kultúrou nič spoločné. Znie to radikálne a zjednodušujúco, no i tak mi to, často vŕta v hlave. Koľko diel je skvele napísaných (konkrétne Hamvasove až tak skvele napísané nie sú), no akoby „nemali ducha“. Ako je to s Kunderovými dielami? Netrúfam si povedať, ešte asi nenadišiel čas hodnotenia. Jeho dielo je ešte stále pričerstvé, neuzavreté.

Ale keď už sme pri tom duchovnom zástoji. Konkrétne Béla Hamvas nikdy nekolaboroval so žiadnym politickým režimom. Veď aj bol vytesnený na okraj spoločnosti. Do konca svojho života mal totálny zákaz publikovania. Živil sa ako knihovník, potom skladník, pomocný robotník, poľnohospodár. Skrátka: ukážková morálna bezúhonnosť. Ak, pravda, neberieme do úvahy mladého Hamvasa, oduševneného maďarského nacionalistu, ktorý sa vo vytržení vrhal do krvavej krútňavy Prvej svetovej vojny. Svoju mladícku nerozvážnosť neskôr trpko oľutoval. Ale: nebudeme čítať Hamvasove diela len preto, lebo kedysi bol nacionalista? Nebudeme čítať Apollinaireove básne a nebudeme sa pozerať na obrazy futuristov preto, lebo ospevovali vojnu? Zahodíme Kunderove romány, lebo ktosi „naňho niečo našiel“?

Každý z nás sa dopúšťa chýb. Stále by mali platiť temné slová ohnivého potulného učiteľa z Palestíny: nech ten hodí kameňom prvý, kto sa cíti bez viny! A ešte, znovu opakujem: vždy treba hľadieť na to, kto hovorí, kto súdi, kto, na čo a kedy poukazuje a komu to všetko prospieva. A ešte: ako by sa v (morálne?) kritickom okamihu života správal ten, kto dnes, s odstupom času, súdi? Ale okrem toho, v každom okamihu, úseku dejín by asi malo byť pre každého jasné, že donášať a zrádzať je nepekné, neslušné, odporné, podlé a nebezpečné. Na druhej strane zas: nikdy nemôžeme poznať všetky pohnútky špicľov. Nikdy nevieme, pod akým tlakom konajú. A nemôžeme očakávať od slabochov, aby boli silní.

My, tu, v Európe, sme asi priveľmi príkri.

Stará čínska múdrosť hovorí, že rozumný človek je ako trstina: pod váhou snehu a v silnom víchre sa ohne až k zemi, no nikdy sa nezlomí. A takisto čínska múdrosť hovorí: k tyranovi (k moci) sa treba správať čo najsrdečnejšie a potom vo vhodnej chvíli sa pričiniť o jeho pád. Že to znie nemorálne? Azda morálnejšia a spoločensky prospešnejšia je bezvládna mŕtvola politického mučeníka? Samozrejme: na jednej strane platí, že proti moci sa nemá ísť bezhlavo a zavše sa treba vedieť ohýbať ako trstina, na druhej strane však skalopevne platí, že pri takomto „ohýbaní“ by sme svojim blížnym nemali ubližovať.

Som presvedčený, že: umelec, intelektuál, spisovateľ – keďže vždy, v každom dejinnom okamihu, v každom politickom režime a počasí – stojí na okraji spoločnosti, by nikdy nemal kolaborovať s nijakou politickou mocou. Ale čo si počať s takým Michelangelom? Zoškrabať azda jeho fresky zo stien Sixtínskej kaplnky preto, lebo slúžil pápežskému štátu?

Akosi nás naučili, aby sme géniom, umelcom a vedcom odpúšťali to, čo „obyčajným“ smrteľníkom nemáme vo zvyku prepačovať. Dôvod? Asi bude ten, že velikánom a výnimočným mozgom odpúšťame asi preto, lebo k pokroku ľudstva (vraj) prispievajú väčšmi ako človek priemerný, radový, davový. Ale nie je to len ďalšia ilúzia? Istá stará múdrosť hovorí: „Kto prospieva vo vede a stroskotáva v mravnosti, viac zaostáva, ako prospieva.“ Je to skutočne tak? A čo ak oná (spoločensky dohodnutá, univerzálna, nebesami daná, mocou odobrená) mravnosť je len úlisným nástrojom, ktorý niekomu slúži na to, aby nivelizoval, pristrihával krídla výnimočných?

Či sú Kundera a jeho diela výnimočné? Či ich teraz – bez ohľadu na ich hodnotu – budem čítať menej? Neviem, pretože ani doposiaľ nepatril medzi mojich „naj“ autorov. Viem však to, že tým spisovateľom a umelcom, ktorých (pre seba) považujem za „naj“, som schopný odpustiť kadečo. Ale ako ďaleko som schopný v takomto „odpúšťaní“ zájsť, to opäť len: neviem posúdiť. A prečo sa vôbec oháňam slovíčkom „odpúšťať“? Veď to sa v „mladých demokraciách“ súčasnej západnej civilizácie, založenej na „náboženstve odpúšťania“, veľmi nenosí...