Je minimálne zvláštne organizovať alebo sa zúčastniť na protestnom pochode, ktorého hlavným poslaním je brániť niekomu v právach, ktoré ten druhý ani len nemá.

 Najlepšia obrana je prevencia? Tak treba rozumieť zástancom tzv. tradičných rodín, ktorí minulý piatok vyrazili do bratislavských ulíc na pochod proti homosexualite? Smiešne až do plaču. Združenie pre ochranu rodiny pritom zneužilo na svoje ciele deti, keď im vložilo do rúk transparenty s „prorodinnými“ frázami.
Títo milujúci blížneho svojho, títo bohom povolaní samozvaní ochrancovia morálky si zrejme neuvedomujú, že ľudia, proti ktorým broja so slovami o zatratení na perách, sú deti, ktoré tiež pochádzajú z „tradičných“ rodín. Takých istých rodín, ako sú tie ich. Sú to aj ich deti, len o tom nevedia. Nemôžu vedieť, pretože im ich synovia a dcéry zo strachu nezveria ani len klebety o susedovom psovi. Zrejme vedia prečo. Poznám desiatky detí takýchto rodičov. Majú rôzne osudy, ale jedno majú spoločné – vždy sú to niečie deti, milé mamy, milí tatkovia.
Ísť na takýto pochod mávať transparentmi nepochopenia je popieraním vzťahu k rodine, ktorou sa tak vehementne jeho účastníci a účastníčky oháňajú. Zároveň týmto ochrancom čistej bielej heterosexuálnej rasy (lebo o to ide, nie o akúsi rodinu) nedochádza, že práve povesť tej toľko oslavovanej rodiny dostáva od nich samých viac na frak ako od pár mužov a žien, ktorí by svojím áno urobili šťastnými seba a pár ľudí okolo, nešťastným však určite nikoho. A je viac ako isté, že naša i tak nie veľmi bohatá krajinka by sa nestala chudobnejšou len pre niekoľko gejských či lesbických svadieb. Zato by zbohatla – a to veľmi – inak. Určite by po slovenskej zemi chodilo viac hrdých Slovákov a Sloveniek, ako sa dá získať povinným mrmlaním hymny v triede či obchádzaním zažltnutej ústavy a obrázku jazdca Formule 1 kdesi na stene školy.
Alibizmus protradičného rodičovského združenia v duchu: nemáme nič proti gejom a lesbám, len im tak trošku fašisticky chceme zakázať rovnosť pred zákonom, je taký hlúpy, že by nestál ani za fajku močky. Nestál, ak by nebol taký nebezpečný. Čisté zlo. Generácia mužov a žien, kráčajúcich odnikiaľ nikam v mene nenávisti voči akýmkoľvek inakostiam totiž vychováva ľudí, ktorí budú jedného dňa rozhodovať o nás všetkých, a dokonca aj o ich osudoch. Nikomu z nás (ani „im“) neželám rozhodnutia urobené s tieňom farizejskej morálky na duši.
Ak dnešná rodičovská generácia nenaučí tú ďalšiu otvorenosti a snahe o pochopenie rozmanitostí v sebe i v druhých, výsledkom nemôže byť nič iné, len čoraz väčšia devastácia človečiny v nás, ak to je vôbec ešte možné. Už teraz totiž žijeme v štáte, ktorého vrcholní predstavitelia dovolia polícii zasiahnuť proti dvom pubertálnym chlapcom, provokujúcich tento maškarný sprievod, ale ku ktorým sa ľudskoprávna organizácia Amnesty International musí dovolávať petičnou výzvou na ochranu účastníkov a účastníčok Dúhového Pride, pretože krvavá skúsenosť z minulého roka vyvoláva oprávnené pochybnosti, na čej strane stojí Lipšicov neokatolícky rezort vnútra. Nesmrdí tu niečo?

Text vychádza aj v denníku Pravda