JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Rodová rovnosť ako slamený panák

Kríza žánru | Editorial | Oľga Pietruchová | 20.09.2013

_ma_small

Argumentačný klam slameným panákom (straw man fallacy) je stratégia, kedy sa ignoruje skutočná pozícia protivníka a nahradí sa dezinterpretovanou a nepravdivou, ktorá sa následne vyvracia. Napríklad sa na tému rodovej rovnosti povie, že je to „gender ideológia, ktorá vedie k skorej sexualizácii detí“ (pozícia A) a následne sa už argumentuje iba tým, prečo je skorá sexualizácia detí zlá (pozícia B).

A keďže pozícia B je všeobecne akceptovaná, protivník sa považuje za porazeného. Skutočnosť, že samotná pozícia A je nepravdivá, už nikto neskúma, pretože všetci súhlasia s B. „Gender ideológia“ sa tak stane akýmsi diabolským konceptom, ktorý ohrozuje nielen mužov a ženy, ale aj budúcnosť našich detí... a tvrdenia je možné ľubovoľne ďalej rozvíjať a kombinovať, najlepšie s inými slamenými panákmi (napr. údajnou juvenilnou justíciou).

 

Čo je teda vlastne na tej gender ideológii? A prečo hovoríme o rodovej rovnosti a nielen o rovnosti mužov a žien?

Osobne chápem, že nie každý má vedomosti o filozofických konceptoch štrukturalizmu a dekonštrukcie, z ktorej koncept rodu vychádza, a ja sa tu ani nemienim hlboko sa do nich púšťať. Chcem sa však pokúsiť ozrejmiť, o čom je rodová rovnosť a vyvrátiť mylné tvrdenia, ktoré sa šíria konzervatívnym virtuálnym časopriestorom.

Rovnosť medzi mužmi a ženami

To je cieľ, o ktorý ide. Nie však rovnosť v zmysle rovnakosti (angl. sameness) ale rovnakého spoločenského postavenia, práv a povinností (angl. equality), prípadne férového a spravodlivého prístupu (angl. equity). Termín rovnosť pohlaví (angl. equality of sexes) však evokuje snahu o odstránenie biologických rozdielov medzi mužmi a ženami, teda rovnakosti. A to predsa vôbec nejde.

Muži a ženy sú zo svojej biologickej podstaty rôzni a táto rozmanitosť je pre spoločnosť obohacujúca. Rovnako, ako iné rozdiely vo farbe pleti, veku, sexuálnej orientácie, rozdiely v kultúrach, náboženstvách, politických postojoch a iných atribútoch.

Problémom nie sú ženy samotné

Emancipačná politika socializmu, založená na emancipácii žien a ich začlenenia do mužmi riadenej spoločnosti, priniesla síce určité výsledky najmä vo vzdelanosti a možnosti uplatnenia žien, avšak nie len pozitívne. Výsledkom takéhoto prístupu bolo dvojité zaťaženie žien – na jednej strane plné uplatnenie sa v práci, na druhej strane plné naťaženie domácimi prácami a starostlivosťou o deti. Snáď si všetci spomíname na socialistické šlabikáre v duchu „mama varí v kuchyni, otec číta noviny“ a uťahané ženy, ktoré po plnej šichte ťahali so sebou nákupy a uťahané deti z jasličiek. Ženy boli teda naoko emancipované, ale len pokiaľ neprišli domov. Emancipácia spravidla končila za dverami vlastného bytu. Spoločenské normy a úlohy určujúce životy mužov a žien sa teda vôbec nezmenili.

Samotné ženy takúto emancipáciu nevnímali nijako pozitívne; skôr naopak. Ukázalo sa teda, že nestačí meniť ženy samotné. Že rovnosť medzi mužmi a ženami sa nedá dosiahnuť tým, že do „štruktúr mužského sveta pridáme pár žien a pomiešame“ (add women and stirr). V takom svete sa presadia ženy typu Margaret Thatcher, ktoré bijú mužov ich vlastnými zbraňami. Kde však zostala rozmanitosť, keď máme medzi mužmi pár tvrdých žien hrajúcich ich pravidlami? Nikde... a aké výsledky to prináša pre väčšinu žien samotných? Nijaké!

Takéto skúsenosti ukázali, že problémom nie sú ženy ako také, ale rigídne nastavenie spoločnosťou pripisovaných úloh mužom a ženám a ich miesta vo verejnom a súkromnom priestore. Práve z tejto tézy vychádza koncept a politika rodovej rovnosti.

Rod a pohlavie

Každý z nás sa rodí s nejakým biologickým pohlavím (angl. sex), ktoré ovplyvňuje jeho budúcnosť už od skorého detstva. Narodením dieťaťa sa začína proces jeho výchovy a socializácie. Je to proces, v ktorom sa dieťa učí porozumieť spoločnosti a prispôsobovať spoločenským normám a hodnotám.

Na základe pohlavia sa deťom - či už vedome alebo nie - vštepujú aj určité spôsoby správania a očakávané vlastnosti a návyky. U chlapcov sú to spravidla vlastnosti ako neplakať, vedieť sa ubrániť a presadiť medzi deťmi, kým od dievčat skôr byť jemná, milá, slušná, usmievavá, poriadna a vždy čistá. Chlapcom sa automaticky pripisuje logické a technické myslenie, kým dievčatá vraj naň "nemajú bunky". A práve tieto normy, predstavy a predsudky, tie očakávania a úlohy kladené na mužov a ženy spoločnosťou a predstavy mužského a ženského je to, čo nazývame rodom (angl. gender).

Pohlavie ako biologický faktor je nemenné; aj tu však existujú výnimky. Malé percento detí sa rodí ako intersexuálne, teda nie je možné na základe vonkajších pohlavných znakov priradiť im jednoznačne pohlavie. Je to vývojová chyba, o ktorej sa u nás takmer nehovorí a nevie. Zaužívané normy však nepustia a v rodnom liste je nutné uviesť pohlavie. Rodičia v spolupráci s lekárom rozhodnú, aké pohlavie dieťaťu prisúdia. Rozhodnú tak bez toho, aby vedeli, s ktorým rodom sa bude dieťa v budúcnosti identifikovať (t.j. akú bude mať rodovú identitu). Je zrejmé, že šance na správne rozhodnutie sú fifty-fifty. Preto napr. v Nemecku zavádzajú možnosť neuviesť do rodného listu pohlavie dieťaťa a ponechať možnosť na neskôr.

Existuje aj skupina tzv. transrodových ľudí, ktorých vonkajšie pohlavné znaky sú jednoznačne identifikovateľné, ale vnútorne sa nestotožňujú sa s vlastným pohlavím. Psychológovia nazývajú tento problém Gender Identity Disorder. V súčasnosti sa na úrovni WHO vedú diskusie o tom, aby bola táto diagnóza vypustená zo klasifikácie diševných a psychických chorôb, nakoľko transrodových ľudí stigmatizuje.

Ružová a modrá

Pred pár sto rokmi boli dievčatká obliekané do nebovo modrej, dobre situované matky nekojili ani sa nestarali o deti a domácnosť, ženy sa nevzdelávali ani nevlastnili majetok, o volebnom práve ani nehovoriac. Dnes by spoločnosť tieto ženy odsúdila ako nevzdelané zlatokopky a krkavčie matky. Nemci hovoria, že od Bismarkovho 3K: Kinder, Kuche, Kirche sme sa dnes posunuli k Kinder, Karriere, Kosmetik. Dnešná žena má byť dobrá matka, spoluživiteľka a pokiaľ možné v práci úspešná a k tomu vždy pekná a upravená. (Ako to má všetko zvládať, o tom už spoločenské normy nehovoria.)

Normy a očakávania kladené na ženy, predstava, ako vyzerá ideálna žena, boli nielen kedysi úplne iné ako dnes, a aj dnes sú iné v Saudskej Arábii ako u nás alebo vo Švédsku. A ani muži sa týmto normám nevymykajú, tlak na živiteľa rodiny je stále veľmi veľký. Teda ani muži nie sú univerzálna norma, aj oni majú svoj rod a jeho limity. Tu by som parafrázovala Simone Beauvoir: Mužmi a ženami sa rodíme, ale typických mužov a typické ženy z nás robí spoločnosť. A hoci mnohým ľuďom niektoré stereotypy a normy plne vyhovujú a pomáhajú sa im orientovať v živote, je množstvo takých, ktorým zbytočne zväzujú ruky a obmedzujú možnosti na uplatnenie svojich schopností.

Sú ženy z Venuše a muži z Marsu?

Predstavy o tom, čo je mužské a ženské, sú zásadne postavené proti sebe. Nie náhodou sa hovorí o opačnom pohlaví, o pohlaví drsnom a silnom resp. nežnom, jemnom a slabšom. Kníh hovoriacich o rozdielnosti mužov a žien sú plné pulty kníhkupectiev a utvrdzujú nás v tom, že muži a ženy si nikdy nebudú rozumieť, pretože sú od základov iní. Ženy (vraj) nevedia spätne parkovať a čítať mapy a muži (vraj) nevedia počúvať a komunikovať (najmä so ženami). Tieto predsudky a predstavy nazývame rodovými stereotypmi.

Rodové stereotypy sú rigídne predsudky o úlohách a schopnostiach mužov a žien ako o jednoliatych kategóriách. Reálny život ale ukazuje, že nič také ako univerzálne ženy a univerzálni muži neexistuje; existuje len množstvo žien a množstvo mužov, ktorí sa od seba navzájom líšia.... A hoci rozdiely medzi priemernými danosťami, vlastnosťami a kognitívnymi schopnosťami mužov a žien reálne existujú, tieto sú oveľa menšie ako je rozdiel v rámci skupiny žien a mužov samotných.

Takže ak viete, že daný človek je žena, neviete automaticky to, či vie spätne parkovať alebo čítať mapy. Na základe vytvorených predsudkov to však akosi automaticky a podvedome predpokladáte. A preto, ak budete ako majiteľ firmy hľadať šoféra, ženu si a priori nevyberiete. Pretože si myslíte, že ženy nevedia spätne parkovať ani čítať mapy... a hoci tá žena môže byť oveľa lepšia šoférka ako ostatní mužskí uchádzači, nedostala ani šancu a vy ste prišli o najlepšieho človeka na dané miesto.

Rovnako predsudky o neschopnosti mužov komunikovať sú prinajmenšom nelogické. Väčšina politikov sú muži, väčšina spisovateľov, množstvo psychológov, pedagógov či iných povolaní, ktoré by bez schopnosti komunikovať nebolo možné vykonávať.

Rodová rovnosť

Rodová rovnosť usiluje o rovnosť medzi mužmi a ženami v zmysle ich uplatnenia sa a možností, ktorú môžeme dosiahnuť iba odstránením týchto spoločenských bariér a predsudkov. Cieľom teda nie je vytvárať identických jedincov ani potierať biologické rozdiely medzi mužmi a ženami, ale naopak, pri zachovaní rozmanitosti mužov a žien vytvárať pre každého jedinca bez ohľadu na jeho pohlavie možnosti pre uplatnenie sa v živote podľa jeho schopností a daností. Chceme odstraňovať rodové/sociálne rozdiely a nie rozdiely pohlavné/biologické. Rodová rovnosť teda neodstraňuje rozmanitosť medzi mužmi a ženami, ale hierarchiu v ich postavení v spoločnosti a štrukturálne podmienky, ktoré ju podmieňujú.

Ak je pre ženy najväčšou prekážkou v pracovnom uplatnení ich materská rola, koncept biologickej determinácie ich nepustí, pretože je to jednoducho ich údel či osud, do ktorého sa narodili. Ale koncept rodovej rovnosti im hovorí, že si nemusia vybrať medzi dieťaťom alebo kariérou, naopak – hovorí o tom, že spoločnosť musí vytvárať podmienky pre ich zosúladenie (napr. škôlky) ale aj o tom, že úloha rodiča nie je viazaná na jedno pohlavie a otcovia sa musia rovnako zapájať do starostlivosti o deti.

Čo teda rodová rovnosť nie je... odpoveď Konferencii biskupov Slovenska

Rodová rovnosť rozbíja tradičnú rodinu, tvrdí KBS. To nie je pravda. Rodová rovnosť sa nestavia proti forme tradičnej rodiny otec-mama-deti, iba spochybňuje stereotypné rozdelenie úloh a povinností v rodinnom živote, ktoré neúmerne zaťažujú ženy starostlivosťou o domácnosť a na druhej strane znevýhodňujú otcov pri výchove detí a hlavne po rozvode. Zároveň odmieta diskrimináciu iných foriem rodiny, ktorých existencia je dnes bežná.

Biologicky podmienené pohlavie treba údajne prekonať možnosťou jeho slobodného výberu, čím sa vraj zabezpečí rovnosť medzi ľuďmi, tvrdí tiež KBS. To je samozrejme nezmysel, pohlavie je biologicky dané a s výnimkou pár tranrodových alebo intersexuálnych ľudí nemenné. Čo je však možné slobodne si zvoliť, to je svoja životná dráha, a to by malo byť možné rovnako pre dievčatá a chlapcov, bez ohľadov na rodové stereotypy. Nechcem teda meniť pohlavie, ale predsudky s ním spojené.

Rodová rovnosť vytvára z mužov a žien identických jedincov. Ako sme si ukázali, je to presne naopak. Rodová rovnosť si nekladie za cieľ meniť biologickú podstatu mužov a žien, ale pri zachovaní rozmanitosti meniť ich sociálne postavenie a hierarchiu v spoločnosti.

Nežijeme v múzeu

Rodová rovnosť teda odstraňuje bariéry a hranice a prispieva k osobnej slobode každého z nás. Človek predsa nie je robot programovaný spoločnosťou. Každý a každá z nás sme jedinečný/á, s vlastnými predstavami o živote, vlastnými schopnosťami a vlastnými snami. A ak máme slobodné možnosti rozvinúť ich, je to prínos nielen pre nás samotných, ale aj pre celú spoločnosť.

A že tie tradície a rodové roly fungovali tisícročia a preto to má byť tak aj teraz? Že vraj rodová rovnosť je proti odkazu Cyrila a Metoda? Nuž, dom postavený pred tisíc rokmi v pôvodnom stave môže v súčasnosti slúžiť iba ako múzeum, ale pre bežný život už vhodný nie je. Prečo by sme teda mali chcieť žiť v takom dome?

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 255 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 14.12.2013 (Iko)

Diskusia k článku obsahuje 46 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist