Režisér Martin Šulík nakrútil film s názvom Cigán. Výrazný červený plagát prezentuje okrem názvu ešte fotografiu mladej rómskej dvojice v objatí. Po podtitule „K Bohu aj diablovi je rovnako blízko“ nasleduje už len zoznam účinkujúcich a sponzorov.

Tvorcovia filmu chceli plagát vyvesiť aj v slovenských vlakoch. Nech o ňom vie a pozrie si ho celá krajina, veď je vraj o nás. To, že „je o nás“, sa však nechtiac začalo už pri reklame vo vlakoch.

Železničná spoločnosť totiž odmietla plagát zverejniť so slovami, že sa „dá pochopiť rasisticky a smeruje proti našim záujmom“. Podľa Šulíka im zrejme prekáža slovo „Cigán“ – a táto domnienka je veľmi pravdepodobná.

O Rómoch, Cigánoch a rasizme viem dosť na to, aby som sa pri tejto situácii začala nahlas smiať. Mám rada politickú korektnosť, ale ešte radšej mám čistotu pojmu a obsahu. Poznáte to, keď jedným slovom presne pomenujete objekt, situáciu, pocit. V tom je majstrovstvo básnikov, textárov alebo výborných spisovateľov. Nepotrebujú, ba nemôžu byť korektní, pretože sú verní pomenovaniam. Totiž, v politickej korektnosti sa často strácajú pôvodné alebo presné významy. Ako napríklad, keď ma priateľ pozorujúci európske dianie v Bruseli upozornil, že pri vianočných motívoch už oficiálne nestojí Merry Christmas, ale Season´s Greetings. Zdá sa vám normálne, že „šťastné Vianoce“ nám pohltili „pozdravy k ročnému obdobiu“? Mne nie, a to určite nehlásam tézy o kresťanskej Európe.

Keď sa moji rodičia sťahovali do domu, darovali našim rómskym susedom množstvo zachovalých, ale už nepotrebných vecí. Rómovia mali záujem o všetko, chceli aj nadrozmerný pekáč na pečenie, ktorý sme nikdy nepoužili. „...áno, upečiete deťom koláče,“ povedal môj otec. Igor, otec od susedov, hovorí: „Jáj, ale to my len také cigánske pečieme!“ Môj dobrý priateľ z oddielu Rómskeho skautingu raz na adresu niektorých svojich kolegov pohŕdavo zahlásil, že veď „to sú takí Cigáni“. Keď som sa ho drzo spýtala, že čo je teda on, pohotovo mi odpovedal, že Róm. Koľko ľudí, toľko pocitov. Hranica je tenká, treba dávať pozor, ale to neznamená, že zabudneme na všetky ostatné súvislosti. Najlepšia beletria o Rómoch, akú som doposiaľ čítala, je Děvčátko rozdělej ohníček od Martina Šmausa. Lyrizovaná próza, ktorá hovorí o „Cikánech“. Našťastie. Ak by hovorila o Rómoch, jej autor by určite nedostal Literárnu cenu Knižního klubu.

Realita používania pojmov „Róm“ a „Cigán“ je určite rôzna. „Rómovia“ patria do jazyka politiky a politikov, ekonómie, všetkých tých múdrych spoločenských vied, do novín a časopisov, skrátka všade tam, kde je ambícia upozorňovať na problémy a prioritne vychovávať k rešpektu voči nim. „Cigáni“ sú v umeleckých dielach (a sem patrí film), metaforách, nadávkach (!) či ustálených slovných spojeniach. Nebudem sa rozpisovať o tom, ako by vyzeralo, keby sme na vianočnom trhu jedli rómsku pečienku, v operete by sa spievalo o rómskom barónovi a Rómski diabli by nám zahrali Rómsky plač. Zrejme by sme sa v tej korektnosti celkom stratili. Ale rovnako otrasne by vyzneli spojenia ako Cigánska tlačová agentúra, splnomocnenkyňa vlády pre cigánske komunity alebo Cigánska iniciatíva Slovenska.

Spomínaný film má verne ilustrovať, ako to medzi gádžami a Cigánmi na Slovensku chodí. Aké je to narodiť sa ako čierny medzi čiernymi a chcieť byť rešpektovaný medzi čiernymi aj bielymi. Ako takému človeku bežne hovoríme? No, nebojte sa, povedzte si to nahlas: Cigán. A o tom je Šulíkov film. Nie plagát, ale my sme rasistickí.

Súvisiaci text: kultura.pravda.sk/zeleznice-vykazali-z-vlakov-cigana-teraz-sa-chcu-dohodnut-p3f-/sk_kfilm.asp