Životnosť bublifuku po záruke mali naše kecy o demokracii ako univerzálnom všelieku na boliestky sveta.

Stačila analýza banky Goldman Sachs, inak mravnej autority na finančných trhoch,  o tom, ako bude ropa na prídel a k tomu niekoľko apokalyptických správ o miliónoch utečencov na našej rodnej postati, aby sme spokojne zakrochkali nad výhodami kamarátšaftov so stabilnými diktátormi.

Medzinárodná agentúra pre energiu už premýšľa o zahryznutí sa do núdzových zásob ropy, investori „majú obavy, že sa kríza v Líbyi rozšíri do ďalších krajín ťažiacich ropu“. Veru, hrôza pomyslieť. Naše zásady a ideály, ktorými rajtujúc po svete s kvérom proklatě nízko tak radi fackáme neprispôsobivých, sú zrazu relativizované snahou za každú cenu zachovať hojnosť vo vlastnej kešeni.

„Investičná banka Goldman Sachs uviedla, že ak sa nepokoje v takej intenzite rozšíria aj na ďalšie významné ťažobné krajiny, trh už zrejme situáciu nezvládne. Prípadný nedostatok ropy by podľa analytikov banky mohol viesť aj k tomu, že by ropa bola na prídel. Zďaleka najdôležitejším štátom je Saudská Arábia, ktorá je hlavným členom Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC),“ napísala Pravda 24. februára.

Je irelevantné, či je analýza zlodejov a klamárov z environmentu virtuálneho kapitalizmu pravdivá, alebo je súčasťou propagandy – podstatný je jej účinok. A ten môže byť brutálny.

Podprahový odkaz sprostredkovaný mainstreamovými médiami je: bacha na slobodu ľudí tam, odkiaľ nám tečie ropa. Je to proti našim záujmom. Tam potrebujeme pokoj pre biznis, čo najmenej ľudí k dohodám a žiadnu verejnú kontrolu. Najabsurdnejšia je práve zmienka o Saudskej Arábii, ktorú akoby bolo nutné udržať v súčasnom stave stoj čo stoj. Akákoľvek zmena v podobe slobodného výberu z alternatív v tejto krajine je už vopred odsúdená na biľag „katastrofy“ (schwarzenbergovským slovníkom).

Sme svedkami otvorenej veľkolepej reklamy na výhody nedemokratických riešení problémov tam, kde to prospeje biznisu. Zároveň sme účastníkmi projektu, v ktorom sme testovaní na rezistenciu voči potrebe slobody pre iných.

Ako vidno, nemýlili sme sa tí, ktorí sme už od začiatku tvrdili, že v Iraku a v Líbyi ide v prvom rade o ropu a v tom druhom o šachovú hru, v ktorej vôbec nejde o to, aby sa mali ľudia v týchto krajinách lepšie. To, že ide do tuhého, hovoria už aj kovaní kádrovači Kuby, Ruska či Číny – už začali písať a rozprávať o tom, že sú aj „dobrí diktátori“...

Vstúpili sme do obdobia, v ktorom bude stále zreteľnejšie, že demokratické a samosprávne pravidlá organizovania komunít budú podriaďované geopolitickým hrám a biznisplánom plutokratických režimov a šírené mediálnym konzumným smogom.

Vstúpili sme do obdobia, kedy je stále zrejmejšie, že primitívne alibi „systém je v poriadku, zlyhávajú jednotlivci“, ktorým sa zosmiešňovali politruci z čias reálneho socializmu, je znova nebezpečne aktuálne.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

Súvisiace články:

• Hyperinflácia, či deflácia?