Už tretí týždeň, keď každodenne prechádzam cez madridské námestie Puerta del Sol, môžem vidieť široký stred námestia okupovaný stanovým táborom, v ktorom podobne ako v iných španielskych mestách od polovice mája žilo pár stovák mladých protestujúcich. V týchto dňoch sa táto forma protestu, sprevádzaná večernými masovými manifestáciami, s najväčšou pravdepodobnosťou skončí.

Spontánne hnutie a spoločenský pohyb vyvolaný vlnou rozhorčenia sa však nekončia, iba sa hľadá realistická forma, ako v protestoch pokračovať ďalej, aby energia a čas manifestantov nešli do stratena a najmä, aby myšlienka odporu, podporovaná väčšinou španielskej verejnosti, nestrácala na sile.

Protesty zvolané cez sociálne siete twitter a facebook sa začali týždeň pred regionálnymi voľbami, v ktorých sa žiadna z hlavných politických strán neunúvala stiahnuť zo svojich volebných lístkov viacerých kandidátov obvinených a vyšetrovaných z korupcie. Keď po prvej pokojnej manifestácii v Madride polícia "vyčistila" námestie a zadržala 19 protestujúcich, v hlavnom meste sa v nasledujúci večer zišlo vyše desaťtisíc manifestantov. Podobne aj v ostatných španielskych mestách. Najmasovejšie protesty sa udiali večer pred volebným moratóriom, keď ich ústredná volebná komisia vyhlásila za ilegálne. Španielske námestia sa zaplnili nielen študentmi a mladými nezamestnanými, ale aj vzdelanými tridsiatnikmi, pracujúcimi stredného a pokročilejšieho veku, dôchodcami...

Jedným z leitmotívov občianskeho rozhorčenia stenčujúcej sa španielskej strednej triedy sa stala kniha deväťdesiattriročného francúzskeho odbojára Stephena Hessela - Indignez-Vous! (Pohoršite sa!). Hnev sa neobrátil iba proti politickej korupcii, ale aj proti bankám, ktoré ani nie tak dávno vysali na svoju záchranu z verejných zdrojov obrovské finančné prostriedky, aby o krátky čas nato mohli ešte výdatnejšie ako pred krízou odmeňovať neuveriteľnými, "bravčovými" bonusmi osoby vo svojich riadiacich funkciách.

Veľké firmy, najmä zo sektora telekomunikácií a energií, tiež neobišli nasucho: vyhlásenia ich riaditeľov o uťahovaní opaskov a nevyhnutnej striedmosti nesprevádzajú len prepúšťania svojich zamestnancov, ale aj miliónové bonusy pre manažérov vo vedeniach tých istých podnikov. Ďalším terčom protestov sa stali veľké ratingové agentúry, ktoré síce pred krízou známkovali ako bezrizikové toxické aktíva, ktoré boli jednou z príčin súčasnej svetovej krízy, ale dnes tie isté agentúry svojím známkovaním rozhodujú o tom, ktorá krajina sa potopí a ktorá nie.

V malom akváriu pasívneho spoločenského života na Slovensku sa asi nepociťuje naliehavosť na zmenu, alebo aspoň minimálne vyžadovanie decentnosti v systéme, v ktorom musia dodržiavať pravidlá iba "ľudia milión", ale pseudoelitám je dovolené všetko. Občania strednej triedy v západných krajinách nežijú "nad pomery", ani nie sú "leniví", ako sa slovenskej verejnosti usilovne snažia natĺcť do hláv masmediálni a politickí propagandisti. Skôr by malo byť pochopiteľnejšie to, že tí, ktorí krízu nespôsobili, odmietajú nielen zakríknuto znášať jej dôsledky, ale ešte sa aj naivne skladať na miliónové bonusy kleptokratov, ktorí za jej spustením stáli.

Občanom krajín, ktorým sa ešte včera vrelo sľubovala prosperita vďaka čoraz divokejšiemu trhu a dnes sú tlačení z dvadsiateho prvého storočia do storočia devätnásteho, totiž ešte všetko jedno nie je. Preto sú rozhorčení.

Autor je spisovateľ, žije a pracuje v Madride 

Text vyšiel aj v denníku Pravda

Súvisiace články:

• Verejnosť proti násiliu