Včerajšie francúzske kantonálne voľby, v ktorých zvíťazila ľavica, nie sú zaujímavé svojim vopred jasným výsledkom, ale polemikou, ktorá ich sprevádzala.

Po prvom kole sa ukázalo, že Sarkozyho vládna strana UMP sa neudržala v 402 volebných okrskoch a voliči budú vyberať medzi socialistami a Národným frontom.

Prezident v  ten istý deň odštartoval svoju predvolebnú kampaň na rok 2012 ohňostrojom nad bývalým Kartágom a odmietol povedať, či dá svojim stúpencom odporučenie voliť socialistov. V nudných a nejasných voľbách tak napriek svojej vôli nastolil skutočnú otázku všetkých nastávajúcich volieb a politických spojenectiev na kontinente. Tou je banalizácia extrémnej pravice, rasizmu a divokého nacionalizmu.

Do predminulého víkendu  vo Francúzku platila nepísaná dohoda medzi republikánskou ľavicou a pravicou o tom, že Národný front patrí do politickej bezletovej zóny, nad ktorou hliadkujú komandá demokratického režimu. Tento, takzvaný Republikánsky pakt, funguje v krajine desiatky rokov a jeho princíp je jednoduchý. Ľavica a pravica sa môžu ho krvi hádať o tom, ako má vyzerať daňový systém, dĺžka pracovného času a čo to znamená politicky, keď niekto býva v parížskej Latinskej štvrti, alebo na place Vendôme. No ani jedna z týchto politických síl, ktoré spoločne bojovali proti Vichystému režimu  a nacizmu, neprekračuje hranicu, za ktorou je už len chic neorasizmus Marine le Pen.

 Dramatické dôsledky úspechu Národného frontu ukázali prezidentské voľby v 2002, keď sa 21. apríla objavili v televíziach tváre Chiraca a Le Pena. O tomto dni, keď sa do finále prezidentských volieb dostal extrémista sa hovorí dnes iba šeptom, ako o dátume, ktorý nemôžeme vysloviť nahlasať rovnako, ako meno Voldemorta v Harry Potterovi. Trauma bola dokonalá, no  cynický   Sarkozy ju  opäť otvoril. Republikánsku karanténtu vymenil za stratégiu toho, že v 2012 bude potrebovať na svoje  znovuzvolenie práve voličov extrémnej pravice.

Podobnú situáciu sme mali na Slovensku v 2006. Róbert Fico vtedy takisto uprednostnil vo vláde pravicových extrémistov zo SNS, pred oživovaním republikánskeho  paktu, ktorého krehké základy pochádzajú z čias Povstania a  disentu. Smer trestuhodne podcenil Slotov kleptorasizmus a aj vďaka tomu dnes sedí v opozícii. Strategicky sa síce môže pokúšať o vytvorenie veľkej koalície s SDKÚ, za ktorú sa každú nedeľu modlia oligarchovia, stojaci za týmito stranami, no obsahovo tým len potvrdzuje, že nikdy nebol nositeľom ľavicových ideálov.

Preto dnes, keď sa celou Európou ozýva pokušenie vládnuť s extrémistami je povinnosťou všetkých politikov, ľavých, alebo pravých, jasne svojim voličom povedať, že so stranami, šíriacimi nenávisť a  strach, nebudú za žiadnych okolností, nikde a nikdy spolupracovať ani za cenu toho, že sa vďaka nim stanú prezidentmi, šéfmi parlamentov, alebo premiérmi. Lebo provízia je síce, ako v prípade podvodu s emisiami okamžitá, no politické dividendy si o pár rokov vyberú extrémisti. A   ich bývalí koaliční spojenci budú sedieť v spoločných celách tak, ako to bolo v časoch európskych  diktatúr, keď boli vo väzeniach kresťanskí demokrati,  socialisti aj liberáli.

Text vychádza aj v denníku Pravda