Dvatsiateho januára predstaví odbornej verejnosti strana SaS svoj dlho- pripravovaný pilotný projekt E-pay kariet pre sociálne vylúčené spoločenstvá. Už teraz je jasné, že jeho plánovanie je amatérske, nepremyslené a na ekonomickom poli v protiklade s deklarovanými pravicovo-kapitalistickými riešeniami strany.

E-pay karta má v praxi slúžiť ako špeciálny virtuálny účet pre poberateľov dávky v hmotnej núdzi, slúžiaci na kontrolu a prípadný zásah do výdavkov „problematických“ poberateľov. Samotná dávka by mala byť rozdelená na dve časti: na fixnú, určenú na platenie základných poplatkov, a zvyšok, s ktorým môže používateľ disponovať do stropnej výšky 3 eurá za deň. Ročná pilotná fáza projektu sa má týkať 5 obcí a tamojších poberateľov dávky v hmotnej núdzi - Rómov z osád. Z právneho hľadiska sa jedná o rozšírenie tzv. Inštitútu osobitného príjemcu, v ktorom sa po preskúmaní prípadu zneužívania dávky určí príjemcom dávky obec, automaticky sa strhnú poplatky a zvyšok môže byť vyplácaný v častiach, s dozorom terénneho pracovníka nad jej využívaním.

 E-pay karty sú predstavované ako nový experiment, ktorý sa oplatí vyskúšať (akoby tých experimentov už nebolo dosť a nebol čas využívať osvedčené riešenia), odhliadnuc od faktu, že mu nepredchádza žiadna seriózna štúdia, im hrozí, že budú všetko, len nie lacné, jednoduché a ani efektívne.

 Pre poberateľov môžu karty prinášať praktické ťažkosti a nevýhody. Karta k virtuálnemu účtu totiž nefunguje ako obyčajná karta platobná, ale vyžaduje vlastný systém automatov. Poberatelia budú mať minimálny prístup k hotovosti (v niektorých prípadoch môžu použiť vyššiu sumu, ako pri nákupe liekov či pri náhlom úmrtí v rodine, po odsúhlasení terénnym pracovníkom), čo môže v konečnom dôsledku strpčiť život používateľovi (v akútnej núdzi nebude mať ako zaplatiť napríklad taxík do pôrodnice, aj keď na účte peniaze má). Bezhotovostný prístup vytvára aj nové príležitosti úžerníkovi – hotovosť sa stane cenným artiklom.

 Systém platenia skrz špeciálne automaty znamená, že používateľ nesmie mať obmedzený prístup k tovarom a službám. A teda, v medziach antidiskriminačného zákona by sa automat musel nachádzať v každom obchode, drogérií a inom poskytovateľovi tovarov a služieb, ktorý môže používateľ navštíviť.

 Navrhovaným riešením z dielne SaS je zaviesť štátom subvencovaný automat v najlacnejších potravinách v mieste bydliska a ostatným poskytovateľom (obchodníkom) umožniť nákup tohto zariadenia.

Nielenže ide o absurdné porušenie voľnej súťaže, kde jeden poskytovateľ získava štátom priznanú jasnú výhodu oproti ostatným (politika socialistického rázu), ale ponecháva priestor na problematické zneužívanie a ďalší stupeň vylúčenia chudobných. Ak získa jeden obchod automat, bude to stigma chudákov, ktorí budú mať prístup iba k jednému jedinému obchodu v dedine. Zároveň môže „výherný“ obchodník ľubovoľne manipulovať cenami a kvalitou, pretože má monopol na istý typ klientely. Pre iného obchodníka to môže znamenať legálny spôsob inštitucionalizovanej diskriminácie: automat si zakúpiť nemusí, čím sa môže v jeho očiach zbaviť nepohodlnej a naopak získavať klientelu latentne rasistickú a sociálny dištanc ďalej prehlbovať.

 Čo je pri súčasnej honbe o záchranu rozpočtu zarážajúce, tento experiment nie je podložený, prepytujem, žiadnou finančnou analýzou. Šokujúce je to nielen z hľadiska profesionálneho prístupu k vytváraniu politík, ale aj v zmysle SaS cieľa znížiť výdaje oproti pôvodnej forme zasielania dávok poštou. Pre nadchádzajúce kalkuly ešte ozrejmím, že po ročnom vyhodnotení sa má tento model aplikovať na všetkých približne 200 000 poberateľov dávky, z ktorých je podľa vládnych odhadov okolo 15% „problematických“ zrelých na E-pay automaty.

 Pri súčasných cifrách vychádzame z 0,6321 centa za obálku pri 200 000 občanoch a 12 krát v roku = 1 517 040 Eur na poštovnom za rok.

 Neexistuje ani náčrt odhadov, koľko by stálo plošné zavádzanie E-pay kariet pri rozptyle cca 30 000 „problematických poberateľov“. Koľko by stálo technické vybavenie: výroba, distribúcia a údržba automatov (vo všetkých obchodoch, ktoré môže poberateľ teoreticky využiť?), programovanie softwérov, človekohodiny programátorov, človekohodiny terénnych pracovníkov, ktorí budú musieť klientov naučiť používaniu kariet a sledovať ich transakcie, údržba systémov v spojení s individuálnym prístupom pri nastavovaní spotrebného koša pre jednotlivcov.. Perlička na záver: vývojové firmy, s ktorými sa preberali možnosti E-pay kariet, sa ponúkli, že pilotnú fázu sú ochotní zabezpečiť zadarmo a finálnu cenu vyčísliť až po roku pri verejnom zaobstarávaní! (Aj v sedliackej reči je zámer čistejší ako sneh – pri súčasnej kultúre verejných tendrov si po roku víťazná firma trojnásobne preplatí pilot.)

 Samotná elektronifikácia zasielania dávok (alebo akýchkoľvek sociálnych príspevkov, dôchodkov a i.) by bola výborným nápadom – pri vedení účtu za menej ako 0,6321 e za mesiac. Celé harampádie okolo E-pay kariet však bude platené z našich daní. Nedá sa im uprieť šľachetný úmysel slúžiť ako pomocný nástroj terénneho pracovníka pri sanácií problému. Oproti Inštitútu osobitného príjemcu, kde priamo terénny pracovník kontroluje čerpanie dávky, však prináša množstvo praktických problémov pre poberateľov, zbytočne predražené vybavenie a zbytočne veľa prípravného času.

 Ak chce vláda investovať múdro, nech plánované peniaze použije na zavedenie terénnej sociálnej práce pre lepšiu podporu Inštitútu osobitného príjemcu, komunitné centrá do každej osady, zvýši podporu na rómskych asistentov učiteľa. Namiesto toho nám SaS ponúka nedomyslené, nedotiahnuté, nepodložené, drahé, narýchlo ukuchtené trendy-mambo-jambo-futuristické  riešenie na zásadné sociálne problémy.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí nevyhnutne vyjadrovať názory FES-u