Vyhlásenie ministra Lipšica vedie k dvom otázkam. Prvou je, či snaha o avízované „prezbrojenie polície“ v čase, keď polícia nevedela použiť ani zbrane, ktoré má dnes k dispozícii nie je iba cynickou snahou o prípravu verejnosti na nové veľkolepé obstarávanie, ktoré sme poznali už za čias Kaliňáka.

 Je veľmi nebezpečné zneužívať tragédiu v Devínskej na zvyšovanie výdajov na bezpečnosť. Je totiž zjavné, že problémom polície  nie je nedostatok  financíí, ale naopak, že je  do veľkej miery ovládaná obrovskými peniazmi  z nejasných zdrojov.

Druhou otázkou ostáva ministrom oznámená „mapa zločinnosti,“ podľa ktorej bude polícia údajne lepšie bojovať s organizovaným zločinom. Problémom  takejto stigmatizácie celých sídlisk alebo ulíc je postupné vyčlenovanie všetkých jej obyvateľov do skupiny potenciálnych zločincov. Opýtajte sa ľudí z petržalskej Kopčianskej- samotný fakt, že sa narodili v jednom z troch dílerských činžiakov ich diskvalifikuje pri pracovných pohovoroch.

No a Lipšic so Špišiakom by mali predovšetkým prestať s ich fanfarónstvom. Proti akémukoľvek zločinu sa nebojuje cez média so šerifskými grimasami z L. A Confidental. Polícii nepomôže ani viac zbraní, ani viac mužov a žien.Ale veľmi by jej pomohlo , keby dokázala presvedčiť  verejnosť, že  nie je  iba  jednou  z organizovaných zločineckých skupín, ktorú neovládajú mafiáni, ale politici.

Príbeh osamelého strelca, akýkoľvek už bol jeho motív súvisí  hlavne s veľkým množstvom zbraní, ktoré sú dnes legálne, alebo nelegálne v obehu a neschopnosťou politikov garantovať bezpečnosť. Dokiaľ budeme vídať v krčmách a kaviarňach hostí so zbraňami a obdivovať kovbojskú kultúru „ochrany súkromného majetku“, dokiaľ budú bývalí agenti dnešnými mafiánmi, policajti neonacistami, sbskári gangstrami, tak môžeme za zločineckú zónu považovať celú republiku počnúc parlamentom a prezidentským palácom. A nie je dôvod, aby sme sa nestali jedného dňa obeťami filmovej vraždy na sídlisku o 9 38.