Pred siedmimi rokmi zatiahla vláda Mikuláša Dzurindu Slovensko do jeho prvej imperialistickej vojny. Krajina sa dovtedy úspešne vyhýbala koloniálnym vojnám, aj keď v rámci CK Monarchie sa slovenskí vojaci potulovali od Mexika po Blízky východ.

Dodnes  sme hrdí  na Slovenské národné povstanie, atentát na Heydricha, boje nad Londýnom. A ešte stále je v spoločnosti dosť takých, čo so slzami v očiach spomínajú na ukrajinský kamaratenschaft s príslušníkmi SS počas Tisovej vojny proti  komunizmu. Ani jedna z týchto operácii však nebola - na rozdiel od rozkazu vyslať do Iraku slovenských vojakov - výsledkom suverénneho politického rozhodnutia.

Mikuláš Dzurinda tak vošiel do slovenských dejín ako prvý  imperialistický premiér. No slovenská národná rada  na rozdiel od britského parlamentu nemá dostatok odvahy nato, aby ho vyšetrovala za dôvody, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli. Vojna s terorizmom skončila za stenami väzenia Abu Ghraib a vo Faludži.

 Dnes nám Američania poslali našu vojnovú korisť. Rafinéria Slovnaft síce nebude zarábať na irackých ropných poliach, no Slovensko prijme troch bývalých väzňov z koncentračného tábora na Guantáname. Väzňov z Osvienčimu nikto po ich oslobodení neupodozrieval z toho, že by boli strojcami židovského sprisahania v túžbe ovládnuť svet a zničiť germánsku rasu. Traja nešťastníci z Guantánama sú však naďalej označovaní za „podozrivých z terorizmu“ aj napriek tomu, že samotná existencia tohto zariadenia je desivým monumentom  bezprávia.

 Ešte v časoch prvej Československej republiky cestovali po mestečkách a dedinách komedianti. Okrem žonglovania, hltania mečov, miznutia v zázračných skriniach ukazovali skrotených tatranských medveďov. Dnes chcú slovenské médiá vypátrať identitu a nájsť miesto pobytu „podozrivých z terorizmu.“ Chcú ukázať slovenskému malomeštiakovi skutočného, živého, „pravého“ bradatého chlapíka, s ktorým to stále nie je všetko celkom jasné.

 Chceme sa odvďačiť. Premiér Fico Obamovi zato, že zatvoril Guantánamo na jeho obľúbenej Kube. Slovenská pravica v akejsi paracivilizačnej vďačnosti voči Veľkému bratovi z Washingtonu zato, že môže pokračovať v komickej fikcii o spojeneckých záväzkoch, piatom článku Washingtonskej zmluvy.

 Občanom, ktorí dnes nedokážu pochopiť, prečo sme po Iraku neodišli aj z Afganistanu a naopak tam posielame bojové jednotky, sa zase odmeníme  tým, že im konečne ukážeme nepriateľa. A keď sme už raz dokázali prerobiť nomádske hordy s krivými nohami na civilizovaný európsky národ, nie je predsa problém urobiť z troch „podozrivých z terorizmu“ úspešne integrovaných predajcov kebabu.

Súvisiace články:

• Z Auschwitzu do Faludžie
• Preč z Iraku
• „Postrumsfeldovský“ Irak
• Čo s Irakom po Bushovej porážke
• Obžaloba proti Rumsfeldovi za Abú Ghrajb