Pripomínať slovenským politikom, že rozpočet na školstvo, vedu a výskum je menší ako sebavedomie mŕtvych, je rovnako zbytočné, ako predaj odpustkov.

Ján Figeľ, bývalý komisár pre vzdelávanie, chcel venovať betonárom európske peniaze, určené na výstavbu znalostnej infraštruktúry. Pani Gašparovičová zase onehdy, presvedčená, že školáci sa potrebujú dobre odpáliť, navrhovala, aby sa v školách učil golf. Minister Jurzyca chce žiakov a študentov vytrhnúť z letargie zumbou, ktorej potenciál zvýšiť kvalitu škôl je rovnaký ako účinky svätojánskych byliniek pri hľadaní pokladov. Jeho predchodca Mikolaj zasa veril, že vzdelávanie sa musí prispôsobiť trhu a v rozhlase som počul jedného pána, zodpovedného za odborné školstvo, sťažovať sa, že učňov zbytočne zaťažujeme dejinami a literatúrou.

Tvárime sa, že vzdelanie je iba jeden zo spôsobov, ako zabrániť deťom od šiestich rokov do začiatku dospelosti, aby sa doma nepredávkovali hernými konzolami. Iné európske národy sa cez svoju kultúru a školstvo vypracovali na intelektuálne a tvorivé veľmoci. My máme pocit, že kultivovaným, tvorivým a sebavedomým spoločenstvom sa môžeme stať aj bez toho. Určite sa dá etnicky prežívať v skanzene a politicky živoriť aj takýmto spôsobom. Nakoniec, dokázali sme to stáročia a s dobrou futbalovou ligou a tureckými seriálmi by sme to ešte pár desiatok rokov zvládli.

Načo ale potom hovoríme, že dnešné obety a zápasy robíme v mene „budúcich generácií?“ Prečo nemáme našim deťom „prejedať“ budúcnosť, prečo máme na ne myslieť pri diskusiách o národnej mene alebo v súvislosti s okupáciou našej prírody rozvíjačmi? Pri stave nášho školstva, ovládanom učebnicovými mafiami, straníckymi doktrínami, floskulami o „nevyhnutných úsporných opatreniach“ a „reformných balíčkoch“ je úplne jedno, čo robíme pre imaginárne budúce generácie. Už teraz je z nich zväčša luza na okraji spoločnosti, ktorá nebude nijako zasahovať do jej chodu, ak sa, samozrejme, nerozhodne všetko rozbiť a spáliť.

Neschopnosť doterajších ministrov školstva presadiť ústavný zákon, ktorý by z financovania vzdelávania urobil viacgeneračnú prioritu s dvojciferným podielom z HDP, je iba dôsledkom toho istého myslenia, ktoré dnes produkujú naše školy. Slovenskí žiaci a študenti sa neučia rozmýšľať, ale premýšľajú nad tým, či sa majú stať právnikmi, alebo manažérmi. Učitelia nemajú na premýšľanie čas, lebo ten je v „ slobodnej trhovej ekonomike“ merateľný iba peniazmi, ktoré nemajú. Učitelia sú rukojemníkmi „reforiem“ nekvalifikovaných, rozmaznaných ministrov. Ak v sebe nejaký študent objaví vášeň pre klasické jazyky alebo archívnictvo, alebo si nebodaj navráva, že slovenský jazyk potrebuje aj preklady z katalánskej poézie, musí mu byť jasné, že vypadáva zo šíku pre potreby trhu a výstavby neoliberálnych tratí mládeže.

Zvedavosť a túžba po poznaní je podstatou toho najlepšieho, čo nazývame európskou civilizáciou. Na to, aby sme boli jej inšpirujúcou súčasťou, nestačí svet ohurovať vysokoškolsky vzdelanými umývačmi riadov.

Text vychádza aj v denníku Pravda