Kríza, či už ekonomická, hospodárska, dlhová alebo spoločenská, istým spôsobom posúva spoločnosť do stavu, kedy je nútená hľadať riešenia. Rozhodujúce ostáva, aký charakter majú tieto riešenia a aký môže byť ich výsledok.

V poslednom čase sme svedkami pohnutých udalostí. Tých udalostí, ktoré sa neskôr stanú predmetom historického bádania, predovšetkým sociálnych dejín. Aj keď nie vždy vie spoločnosť rozoznať aký dopad môže znamenať to či ono rozhodnutie, vždy pred jeho výkonom, je povinná mať na zreteli povahu tohto rozhodnutia. Zdá sa, že kríza pôsobí ako katalyzátor názorov, ktorých obsah vykazuje značne hnedé konotácie. Tento podklad pritom presakuje do širokého spektra verejných sfér, čo umocňuje jeho celoplošnú pôsobnosť. Prejavy sú zdanlivo nevinné a majú často formu „intelektuálnej“ diskusie, avšak v niektorých prípadoch bola táto veľmi krehká hranica prekročená.

Živnú pôdu týmto úvahám poskytuje nízke povedomie o sociálnom statuse obyvateľstva. Problém je, ako chápať verejný „priestor“ pre uplatnenie svojej vlastnej slobody. Vymedzujeme sa voči vlastným právam negatívne, namiesto toho, aby sme hľadali možnosti pre skutočné naplnenie už zakotvených práv a slobôd vo verejnej oblasti. To umožňuje vôbec prezentovanie názorov o stratových nemocniciach, ktoré sa predsa musia nastaviť do režimu dospelého človeka, schopného sa o seba postarať. O nadštandardne platených lekároch, ktorí aj tak neodvádzajú profesionálne výkony. Akoby si spoločnosť neuvedomovala, že všeobecná zdravotná starostlivosť tu nebola vždy, a že ju právom možno považovať za demokratický výdobytok. Akékoľvek úvahy o jej reštriktívnejšom chápaní by znamenali krok späť. Podobné názory, a nielen v súvislosti s nedávnym, nie veľmi šťastným vyhlásením o „parazitovaní“, sa vznášajú aj nad verejným vysokým školstvom. Už len čakajú, kde by mohli nájsť vhodný priestor pre svoje ekonomicky „presvedčivé“ argumenty.

Azda najďalej zašli „demokrati“ pri pohrávaní sa s inštitútom všeobecného volebného práva. Nejaký ten cenzus tam predsa len musíme dať, nie? Veď predsa demokracia zlyháva. Ozaj, zabudol som na to, že toho zlyháva viac a tu-tam by bolo dobré postaviť nejaký ten plot či múr. Ale späť k volebnému právu. Koho postaviť mimo spoločnosť? Lebo ak máme na mysli vymedzenie na akomkoľvek elitárskom princípe, niekto ostane z kola von. Alebo prijmeme za rozhodujúce iné ukazovatele? Pripomienka z minulosti sa asi nejaví dosť silná na to, aby slúžila ako výstraha. Mimochodom, táto demokratická vymoženosť sa takisto nerodila ľahko, hoci dnes ju považujeme za kozmetický doplnok, ktorý raz za čas prevetráme. Áno, mám na mysli aj paralelu s bojom o volebné práva žien.

Podstata stojí zjavne niekde mimo, keď sa riešenie akéhokoľvek problému zvrtne do roviny okresávania práv. Tých práv, za ktoré mnohokrát ľudia pokladali svoje životné úsilie, ak nie priamo život. Dnes sú v istých kruhoch spájané s motívom akejsi prehnanej demokracie, solidarity, či charity, ktoré bránia účinnému pragmatizmu, a ktorých rozsah treba prehodnotiť. Ako by sa jednalo o „nadmernú“ dávku vitamínu C. Veľmi ľahko sa však môže stať, že sa to zmení na jednu veľkú „čajovú party“. Všetko záleží od rozhodnutia, ktoré sa v tej ktorej oblasti príjme, resp. od jeho charakteru. Krízová situácia síce nabáda spoločnosť, aby konala v akomsi provizórnom režime, no neznamená to, že by sa mala vzdať svojich práv v prospech proklamovanej zodpovednosti, dokonca, aby oklieštenie svojho postavenia vnímala ako jedinú možnosť, ktorá nás prevedie cez útrapy všedných dní, aby sme na konci poznania, ako hovorí Cimrman, „stanuli před tváří všehomíra s hlavou jasnou a prázdnou“.