V roku 2006 sme boli na pol ceste do eurozóny. Vtedajší budúci nádejný premiér Robert Fico však v ceste za mocou populisticky stavil na kartu obáv z následkov pripojenia sa k spoločnej európskej mene.

Mnohí očakávali, a mnohí sa báli, že po nástupe k moci splní svoje sľuby a (minimálne o rok) oddiali vstup Slovenska do eurozóny, „pokiaľ to pre nás nebude výhodnejšie“. Nestalo sa tak. Našťastie. Ak by Fico neustúpil tlaku NBS a časti blízkych spolupracovníkov, dnes by sme s krehkou bárkou koruny plávali na vlnách hospodárskej krízy. Pohľad na juh môže byť dostatočne varovným signálom, čo by to mohlo znamenať.

V roku 2010 sa eurozóna ocitla na pol ceste k zániku. Budúci nádejní vládni koaliční partneri sa predháňali v populistickej kritike Ficovej vlády, ktorá rokovala s európskymi partnermi o pomoci Grécku, a vytvorení stabilizačného mechanizmu pre eurozónu (čo sú samostatné, ale úzko prepojené veci), a urobila nevyhnutné kroky na to, aby nebola zablokované celoeurópska dohoda (so všetkými katastrofálnymi dôsledkami). Požičiavať Grékom nebolo „in“, rovnako populárne nebolo zaväzovať sa k prípadnej záchrane ďalších členských krajín (hoc by to aj malo znamenať, že ony sa tým súčasne zaväzujú k záchrane nás), a opoziční lídri si nenechali ujsť príležitosť na hru populistickou kartou. Pravdepodobne je to nevyhnutná súčasť predvolebnej opozičnej politiky. Slovenskí politici v tom nie sú v Európe osamotení. Teraz sa však z opozičných lídrov stavajú pomaly koaliční partneri, a otázka stojí nasledovne: zabudnú potichu na svoje populistické výkriky podobne, ako Fico v roku 2006?

Náznaky zmierňovania sú už viditeľné a je zrejmé, že pre strany ako SDKÚ-DS, či KDH, sediace v tej istej politickej skupine ako Merkelovej nemeckí kresťanskí demokrati, či Sarkozyho stredo-pravá UMP, bude ťažké správať sa absolútne neeurópsky torpédovať tak zásadné iniciatívy (so schválením stabilizačného mechanizmu sú totiž spojené aj rokovania o posilnení pravidiel eurozóny). Samozrejme nejde o to, že akákoľvek kritika stabilizačného mechanizmu, či posilnených pravidiel, je populistická a neeurópska. Musela by však byť spojená s argumentmi a priznaním dôsledkov. Ak sme proti stabilizačnému mechanizmu, myslíme si hádam, že bez neho v súčasnej situácii eurozóna prežije? A prežila by eurozóna krach Grécka? Či sme dokonca ochotní pripustiť jej rozpad? Aký to bude mať vplyv na európsku integráciu, a aký na Slovensko, ktoré od nej hospodársky (a politicky) závisí určite viac, než povedzme Nemci?

Namiesto odpovedí na tieto otázky zaznievali v diskusii trápne argumenty o tom, že „dávame priveľa“, že „pomôžeme, ak dostaneme viac od Európy“, a podobne. Trápne preto, že ukazujú malosť nášho prístupu k európskej integrácii (Michal Havran ml. to svojho času nazval „Európou ako bankomatom“) a hlavne na nich nie je čas. Únia nezmení pravidlá platieb poľnohospodárom, či rozdeľovania regionálnej pomoci, len preto, že si zrazu Slovensko postaví hlavu. Je načase, aby sa (pravdepodobná) budúca vláda postavila zodpovedne k zásadnej diskusii o budúcnosti spoločnej meny.