Vrátila sa. Už sme si mysleli, že ani nežije. Že zdochla kdesi za humnom. A ona pritom len sladko spala. Buvinkala. A čakala na vhodný okamih. A ten konečne nadišiel. Prebudila sa, pretrela si oči, povystierala údy a vyrazila svet skúšať. Kto? No predsa tá naša drahá (a teraz sa už zdá), že večne živá, nezničiteľná téma jazykového zákona.

Lebo: zdá sa, že práve teraz, v čase všelijakých kríz a krádeží, v čase vládnych improvizácií, prešľapov a zločinov, je tá najvhodnejšia chvíľa, aby sme sa ňou zapodievali, témou nadmieru závažnou; teraz je ten správny čas, aby sme sa venovali kroteniu slovenčiny. Nevadí, že čochvíľa nebude čo do huby, nevadí, že čoraz viac rití trčí z gatí.

Lebo voľ nebyť, ako mať jazyk poškvrnený!

Hriechom slovenčiny je asi to, že ako všetky jazyky sveta, aj ona je jazyk živý, nevyspytateľný. Že je živelne sa rozvíjajúcim organizmom, ako tvrdia aspoň trošku súdni jazykovedci. A to je pre ministerského úradníka čosi neznesiteľné. Organizmus? Otvorený systém? Ani nápad! Jazyk predsa nesmie spochabieť, vymknúť sa spod kontroly. Potrebuje uzdu, sedlo, jarmo. Bič a Slotov malý dvor. Zmravniť, umŕtviť.

Jazykový zákon by vraj mal strážiť používanie úradného jazyka na verejnosti. Nemôžem si pomôcť, ale zo slova verejnosť mi vždy zídu na um verejné záchody. Takže aj používanie slovenčiny sa bude kontrolovať aj nad pisoármi? Nezabudnime na to upozorniť nič netušiacich turistov. Aby náhodou neprišli k úrazu.

Lebo čo s takým chrapúňom, ktorému sa na verejnom priestranstve počnú z úst rinúť maďarské slová a vety? Ako Slováčisko zistí, či ide o tuzemca, ktorý porušuje jazykový zákon, alebo o turistu z krajiny nenávideného južného suseda? A čo Slováčisko v takejto situácii podnikne? Vypýta si dajakú legitimáciu dotyčného opovážlivca?

Podľa čínskej múdrosti, priveľa zákonov plodí viac kriminality. Stará známa vec: Slovensko si svojimi zákonmi kriminálnikov priam vyrába. Ich rady sa môžu čoskoro rozrásť o jazykových „zločincov.“

„Dávaj si pozor na jazyk, tu aj steny majú uši,“ hovorievala stará mama, ktorá ma za komunistu vychovávala podľa učenia cirkvi svätej. Ako som neskôr zistil, neozývali sa v nej obavy len zo Štátnej bezpečnosti, ale aj čosi iné – oveľa hlbšia, dlhodobejšia skúsenosť. Bola to skúsenosť Stredoeurópanky, ktorá zažila úpadok monarchie hmýriacej sa špicľami, ako aj fašistické režimy (maďarský i slovenský), skrátka udavačov, ktorí zakaždým prežijú.

A vlastne načo reptať? Veď všetko je v poriadku v tejto zanedbateľnej, periférnej gubernii, ktorá samu seba považuje za pupok Európy, hoci častejšie pripomína skôr inú, nižšie sa vyskytujúcu časť tela: vymýšľať zločiny a tresty sa predsa musí vždy. Kedysi z politických dôvodov, zajtra možno z jazykových.

Slováci sa teda stanú „pozornejšími“ alebo čo. Najmä tí neskôr narodení. Tí menej skúsení, menej zorientovaní, nezamestnaní. Najmä oni sa potom vychytia fliaskať a buchnátovať každého, kto sa podľa nich prehreší voči nalinkovanému jazyku. Takto si budú brániť identitu, hranice jednej smutnosmiešnej, zaburinenej krajinky uprostred bezhraničnej Európy, hranice vlastnej obmedzenosti. Takto (si) budú „kultivovať“ grobianskou vládnou mašinériou okyptený jazyk. Schyľuje sa k peknej budúcnosti.