Účasť USA na misii schválenej bezpečnostnou radou OSN v Líbyi dokázala vo Washingtone spojiť inak nezmieriteľných protivníkov.

Jeden príklad za všetky- Obamove rozhodnutie kritizuje vo svojich jemne šialených reláciách ultrapravičiar Glenn Beck a ľavicový rojko Denis Kucinich zas dokonca nevylučuje ani impeachment amerického prezidenta. Skutočnosť, že sa na spoločnom kritickom názore zhodnú takéto "mozgové kapacity" a  extrémisti z rôznych strán názorového spektra je len dôkazom, že prezident Obama konal v tomto prípade správne, keď sa rozhodol zasiahnuť. Líbya totiž nie je Irak.

Prečo Líbya nie je Irak

Najdôležitejšími dvomi bodmi, ktoré odlišujú Obamov zásah v Líbyi od Bushovej agresie v Iraku je skutočnosť, že akcia je vďaka mandátu OSN v súlade s medzinárodným právom. Ešte dôležitejší je však fakt, že je v súlade s právom morálnym- Obama sa rozhodol zakročiť v situácii, keď signifikantná časť obyvateľov Líbye povstala proti svojmu diktátorovi a ten začal ich demonštrácie rozháňať bombardovaním z vojenských lietadiel a helikoptér. Je málo prípadov, ktoré oprávňujú použitie sily.  Zasiahnuť v momente keď treba pomôcť ľuďom, ktorí sú v mene ukončenia útlaku ochotní riskovať svoj život je jedným z nich. Porovnávať túto situáciu s prípadom keď prezident najsilnejšej krajiny sveta prednesie svojmu vlastnému národu v Kongrese lživý prejav tvrdiaci, že Sadám Husajn má zbrane hromadného ničenia, aby tam následne unilaterálne vtrhol v čase mieru- porovnávať túto situáciu s Líbyou ako to robia niektorí americkí ľavičiari je absurdné.

Obamova doktrína nemá chybu

Samotný Obama dôvody svojho rozhodnutia  ohľadne misie v Líbyi vysvetlil Američanom v prejave, kde dokonca položil aj základy doktríny, ktorou sa bude riadiť pri budúcich rozhodnutiach ohľadne zasiahnutia či nezasiahnutia v iných krízových oblastiach. Ak opäť nezostane len pri skvelom prejave tak ide o prelomový dokument. Obamova doktrína pragmatického selektívneho zásahu je totiž otvoreným priznaním, že USA zasiahnu v snahe podporiť demokratické sily v iných krajinách vtedy, ak budú ohrozené aj ich hodnoty a aj ich záujmy. Obama doslova povedal: pravdou, že Amerika nemôže používať svoju armádu všade, kde dôjde k represiám. Vzhľadom na náklady a riziká intervencie musíme vždy zvažovať pomer našich záujmov v pomere k nutnosti zakročiť. Ale to nemôže byť dôvod nezakročiť nikdy na obranu toho, čo je správne"
 Vzhľadom na to, že Obama bol zvolený do pozície prezidenta USA a nie spasiteľa sveta je táto doktrína absolútne legitímna a ak by ju USA v budúcnosti naozaj aj dodržiavali, tak predstavuje najlepšiu-lebo o morálny aspekt obohatenú- zo všetkých existujúcich veľmocenských doktrín  Je lepšie ak aspoň jedna veľmoc zasiahne aspoň niekedy z dôvodu morálneho aspektu, než ako keď tak neučiní nikdy  ako Čína- alebo ak mu je morálny aspekt zásahu hlboko ukradnutý ako v prípade zásahov Ruska.

Rezolúcia OSN ako medzinárodné právne krytie mise

Ale späť k Líbyi. Obama v prejave úplne správne zdôraznil rozdiely medzi zásahom USA v Líbyi a Bushovou operáciou v Iraku. V samotnom prejave je tých rozdielov spomenutých na pomerne veľkej ploche niekoľko a preto je treba vypichnúť tie dva najdôležitejšie, ktoré najmarkantnejšie legitimizujú súčasný zásah v Líbyi a odlišujú ho od neoprávneného Bushovho zásahu v Iraku.
Tým prvým je samozrejme medzinárodné krytie celej misie. Obammova administratíva nekoná unilaterálne a nepotrebuje rozdeľovať Európu na novú a starú nielen preto, že kreatúra typu Donalda Rumsfelda v Obamovej vláde vzhľadom na intelektuálny potenciál súčasnej hlavy Bieleho domu  zákonite nemôže mať miesto. Vďaka Hillary Clintonovej má zásah v Líbyi na rozdiel od Bushovej agresie požehnanie Bezpečnostnej rady OSN. Americká diplomacia predviedla pri schvaľovaní tejto rezolúcie brilantnú akciu, keď francúzskemu prezidentovi Sarkozymu poskytla pri rokovaniach všetku podporu, ale sama zostala v úzadí. Bolo to výhodné hneď z dvoch dôvodov.  Nevyplašili  dopredu odporcov typu Kucinicha v USA a  znížili odpor Číny a predovšetkým Ruska. Nevedno, či skutočnosť, že lídrom celej akcie v OSN bol nie Američan ale Francúz bola tou rozhodujúcou, ktorá obmäkčila Rusov natoľko, že nakoniec rezolúciu nevetovali. Každopádne výsledok sa počíta: rezolúcia na veľké prekvapenie- možno aj samotného Obamu- prešla. Rozhodne s týmto výsledkom nepočítal Kaddáfi, ktorý v deň jej prijatia veľkohubo sľuboval, že jeho vojská sa nezastavia pred poslednou baštou povstalcov Bengází a zničia ju do 48 hodín, pričom aktérom povstania- ale napríklad aj lekárom v nemocniciach v mene odstránenia nepohodlných svedkov - hrozila okamžitá smrť zastrelením. Každopádne- aj keď asi nie zámerne- rezolúcia a následný okamžitý zásah bola prijatá  naozaj v poslednom možnom momente a v čase keď nádej na akékoľvek diplomatické urovnanie konfliktu bola nulová. Pomoc povstalcom bola jediným spôsobom ako ich zachrániť pred Kaddáfim.

Morálny aspekt ako najdôležitejší legitimizačný prvok
 
Pomoc takýmto ľuďom je v súlade s morálnym právom. Ak sme volali po odsúdení Mubaraka za to čo robil v Egypte, musíme súhlasiť aj so zásahom proti Kaddáfimu. Čo by sa stalo, ak by aj Mubarakove stíhačky - a zábery ako krúžia nad demonštranti obleteli celý svet- začali bombardovať demonštrantov? Nevolali by sme  po zásahu?  Alebo na naše pomery prevedené- nebrali by sme zásah Američanov všetkými desiatimi v roku 1989 keď by proti nám Biľak a Jakeš boli bývali poslali tanky? Ja rozhodne áno- a preto považujem za morálne podporiť zásah aj v prípade Líbye. Nie je možné kritizovať Američanov vtedy keď nezasiahnu za to, že nezasiahli a keď zasiahnu, tak sa zas pohoršovať nad tým, že tak urobili.

Facebookový populizmus niektorých slovenských ľavičiarov

Je divné a lacným facebookovým protiamerickým populizmom zaváňajúce, ak niektorí- aj slovenskí- ľavicoví aktivisti reagujú tak odlišne na obdobné situácie v Egypte a Líbyi. Nie je proste fér mať dvojitý meter na Egypt a Líbyu len preto, lebo povstanie v Egypte Američanom- a ich spojencovi Izraelu- situáciu komplikuje a v Líbyi, aspoň zatiaľ, nie natoľko.
Keď vylúčime choré a nelogické konšpirácie glennbeckovského typu, že za všetkými povstaniami je Soros, lebo chce zničiť Izrael, tak hneď vzápätí sa musíme porátať aj s cynickou teóriou niektorých našich ľavičiarov ktorá akcentuje sociálny aspekt povstaní v Tunisku a Egypte. Ich tvrdenia, že povstania v arabskom svete majú sociálny charakter a že ak by Arabi mali čo do úst - a naše obchody by neboli mali v roku 1989 prázdne regály- tak by žiadne revolúcie ani v arabskom svete a ani u nás neboli, sú scestné. Všetky tieto povstania- tak u nás ako aj v Tunisku a Egypte- sociálny aspekt síce mali, ale ten zďaleka nebol aspektom rozhodujúcim a ich charakter určujúcim.

Nikdy som si nemyslel, že ja vykorenený svetoobčan a kozmopolita budem musieť vysvetľovať obdivovateľom národných buditeľov, že revolúcie sa nedejú iba vtedy, ak sú ľudia hladní, ale že motív túžby po slobode a sebaurčenia pre svoj národ bola, je a bude tým najčastejším, lebo najsilnejším motívom všetkých ľudových povstaní a revolúcií. Tak tomu bolo aj v Tunisku a Egypte.

"Sociálne" povstania ako chyba- alebo demagógia?

Suma, sumárum- povstanie v Líbyi je motivované povstaniami v Egypte a v Tunisku a nie je možné ho radiť ho niekde inde len preto, lebo to tuniské a egyptské niektorí ľavičiari účelovo- označili ako povstanie sociálneho charakteru. Je možné, že tak urobili z demagogických príčin len preto, lebo im to pasuje do teórie, že sme práve svedkami  začiatku celosvetového povstania chudobných čo už nemôžu nič stratiť, ktoré sú podľa nich začiatkom konca kapitalizmu na celom svete.

No nie sme. To, že existenciu extrémistov tohto typu je treba pripustiť, aby sa vytvorila protiváha zbožňovateľom všemocného trhu a aby bol kapitalizmus nútený sa reformovať a nabrať humánnejšiu podobu- to ešte neznamená, že budeme prispôsobovať skutočnosť ich teóriám. "Objavenie" sociálneho charakteru týchto revolúcií ako aj populistický antiamerikanizmus môžu zvýšiť ego, prípadne i počet priateľov na facebooku, čo je oboje účelovo prospešné k započatiu politickej kariéry- ale ako základ k serióznej diskusii je oboje nevhodné.

 Nie, Tunisko, Egypt a ani Líbya nie sú ozvenou výstrelu z Aurory- všetky tri revolúcie majú úplne rovnaký základ a nie je možné ich od seba oddeľovať. Len v prípade toho líbyjského povstalci narazili na najsilnejší odpor, lebo Kaddáfí je zo všetkých troch diktátorov tyranom najkrutejším- a preto bolo treba proti nemu zakročiť.  O tomto v relevantných arabských kruhoch v USA- a ako viem ani na Slovensku- nepochybuje absolútne nikto. A z hľadiska merita tohto sporu budú ľudia s arabským pozadím pre mňa vždy dôveryhodnejší než niektorí slovenskí ľavicoví aktivisti, ktorí v mene pocitu vlastnej sebastrednej výnimočnosti a vlastníctva patentu na pravdu veria, že vedia o čom je arabský svet lepšie než samotní Arabi.

Keď nie v Kongu, tak ani v  Líbyi?
 Pomoc ľuďom vo všetkých troch revolúciách - či už zo strany USA, alebo iných krajín medzinárodného spoločenstva- by teda mala morálny základ a oprávnenie. Áno,  podobne by tomu tak bolo aj pri riešení situácie v Kongu či v prípade mnohých iných krajín. Skutočnosť, že k takémuto zásahu v Kongu a iných krajinách nedošlo ale preboha nemôže byť dôvodom neoprávnenosti zásahu v Líbyi!
 Áno, Západ by asi nezasiahol, ak by v Líbyi nebola ropa- inak povstalci im ju asi nedajú zadarmo- a ak by v čele štátu nesedel človek, ktorý poslal k zemi v Lockerbie civilné lietadlo s občanmi ich štátu na palube, čo dúfam mimochodom tiež nie je čin, ktorý  by Kaddáfiho režim v očiach odporcov zásahu legitimizoval.
 Avšak prvotným- a nie umelo vytvoreným- impulzom bol impulz pomoci povstalcom proti domácemu tyranovi , teda impulz morálny.. Buďme radi, že aspoň v Líbyii k tomuto morálnemu zásahu došlo. Miešať tieto dve skutočnosti- Kongo s Líbyou-je absolútne irelevantné!

Úprimnosť ako nóvum Obamovej doktríny

 
Tých, ktorí doteraz USA vyčítali, že sa oháňajú vznešenými výrazmi, ale postupujú čisto pragmnaticky-opäť niektorí slovenskí ľavičiari- možno odteraz odkázať na Obamov prejav, v ktorom nadovšetko čnie jeden odsek, tvoriaci základ novej Obamovej doktríny. Práve tento odsek je dôvodom, že napriek všetkým Obamovým zlyhaniam v domácej politike, je tento predstaviteľ americkej ľavice tým najlepším prezdientom od dôb Jimmyho Cartera, čo sa americkej zahraničnej politiky týka.

„It’s true that America cannot use our military wherever repression occurs. And given the costs and risks of intervention, we must always measure our interests against the need for action. But that cannot be an argument for never acting on behalf of what’s right.
Je pravdou, že Amerika nemôže používať svoju armádu všade, kde dôjde k represiám. Vzhľadom na náklady a riziká intervencie musíme vždy zvažovať pomer našich záujmov v pomere k nutnosti zakročiť. Ale to nemôže byť dôvod nezakročiť nikdy na obranu toho, čo je správne.“

Obama si týmto odsekom dodatočne zaslúžil Nobelovu cenu mieru. Vďaka nemu sa už USA nehrajú na niečo, čo nie sú. Vyslobodil USA z role medzinárodného policajta a pragmaticky povedal, že Spojené štáty na obranu toho, čo je správne zakročia iba vtedy, ak to bude aj v ich záujme. No a čo? Čo je na tom zlé? Nič- naopak. Áno, bolo by fajn, ak by USA zakročilo aj v Kongu a iných krajinách- ale je treba oceniť, ak Obama zakročí aspoň niekedy než ako keby nezakročil nikdy, keď to je morálne. Radšej takúto veľmoc s aspoň selektívnou podporou "dobra" než ako Čínu, ktorá sa nečinne prizerá ako na jej hraniciach v Barme junta zabíja budhistických mníchov a hrdí sa tým, že  má politiku nezasahovania- o Tibete či obchodoch v Afrike už ani nehovoriac. S Ruskom a jeho veľmocenskými doktrínami máme svoje skúsenosti, ktoré komentovať netreba už vôbec. Zostáva teda len konštatovať, že ak sa bude Obamova doktrína aj dodržiavať, tak jeho  Amerika bude predstavovať nie síce dokonalý  ale určite najlepší zo všetkých možných svetov.

Slovenská ľavicová džamahírija?

A niektorým slovenským ľavičiarom zas zostáva len odkázať, že ich lacný demagogický antiamerický populizmus slovenskej ľavici v konečnom dôsledku škodí. Byť ľavicový neznamená musieť byť protiamerický za každú cenu vždy a všade- dokonca aj vtedy ak  v Bielom dome sedí ľavičiar Obama a na druhej strane sporu je terorista Kaddáfi.
 Lebo v situácii, keď je Kadáfi doslova stojí so svojimi tankami ante portas Bengází a hrozí, že povstalcov zmetie z povrchu zemského, tak v tejto situácii byť proti zásahu znamená byť na strane Kaddáfiho. Toto je jedna z tých mála hraničných situácií v živote, keď existujú iba dve možnosti, keď si treba vybrať- buď alebo, keď žiadna tretia možnosť neexistuje. Vajatať tu niečo o ekonomickej pomoci povstalcom je hlúposť, lebo nemožno pomáhať niekomu, kto neexistuje- a pochybovať o tom, že Kaddáfí by povstalcov  v prípade dobytia Bengází zabil a zaviedol by režim ešte krutejší a opakovanie rebélie by do konca svojho života nepripustil naozaj netreba.
Takže keď si mám vybrať, či sa v takejto situácii mám postaviť na stranu rebelov, ktorí povstali proti tyranovi a podporiť zásah vedený Obamovou Amerikou, alebo na stranu Kaddáfiho, tak ja na Kaddáfiho strane stáť - na rozdiel od niektorých slovenských ľavičiarov- nechcem. V tejto otázke sa s nimi rozchádzam a budem rozchádzať do konca života, na tejto barikáde ja stáť nebudem nikdy. A to nielen z dôvodu elementárnej slušnosti, ktorá mi a priori nedovolí postaviť sa na stranu teroristu z Lockerbie a vraha vlastných občanov. Robím tak aj preto, lebo sa predsa nebudem spoluzúčastňovať na plnení sna slovenskej pravice, ktorá by konečne nemusela už len obrazne prirovnávať slovenskú ľavicu k režimu Muammara Kaddáfiho a hroziť džamahírijou v prípade, ak ľavica prevezme moc. Sorry, ale ja si myslím, že slovenská ľavica- možno pod vedením iných ľudí než niektorých slovenských ľavičiarov- má podstatne na viac.


PS: Ak by to niekoho zvádzalo ku konštatovaniu, že je platený Američanmi- tak nie je. Naopak v minulosti kvôli nesúhlasu s Bushovou agresiou v Iraku bol ochotný zriecť sa aj dobre plateného miesta vedúceho zahraničného oddelenia v jednom z popredných slovenských denníkov. Akékoľvek podozrenia z neobjektívnej náklonnosti k USA sú preto zbytočné.

Autor je senior editorom World Business Press online vo Washingtone.

http://nazory.pravda.sk/obamova-libyjska-spanila-jazda-dzl-/sk-nana.asp?c=A110401_095700_sk-nana_p12

http://nazory.pravda.sk/peklo-nejednoznacnosti-0sm-/sk-nkom.asp?c=A110322_091353_sk-nkom_p12

Súvisiace články:

• Majú štáty povinnosť chrániť?
• S Kaddáfim proti kapitalizmu
• Dnes Tripolis, zajtra Rím