Kedysi sme skloňovali slogan o návrate do Európy, z odstupu sa už zdá, že to ani nebolo celkom namieste. Však práve ten náš príbeh, vrátane pokusu o uskutočnenie socialistickej politickej utópie, bol navýsosť európskym... (Pozn.: Rozumieme si ? Reč je o pokuse predtým, než tunajších socialistov a komunistov začali tútorovať (a popravovať) z Kremľa)

Po novembri ľudia dúfali v realistickejšie vízie, v nejakú „usporiadanú slobodu“, priali si  štát  západoeurópskeho razenia, aký sa dal vidieť, očuchať a ohmatať hen za humnami. Chceli sme mať aspon tie tri základné „p“ : po rokoch nadiktovanej jednofarebnosti pluralitu, po dlhom bezpráví sme chceli právny štát a do tretice – aj nejakú tú  prosperitu... A samozrejme , všetci sme chceli  aj koniec studenej vojny, však dovtedy sme tu v strednej Európe sedeli doslova na sude pušného prachu (keby iba pušného!). Ale mier v Európe sa vtedy zdal byť akoby len bezplatným a samozrejmým bonusom, sprevádzajúcim  pád železných múrov a pokojných revolúcií.

Teraz sme v tej obdivovanej  Európe naplno . Nie je to žiaden návrat, lebo takáto ona ešte nikdy nebola. Sme  spoluúčastníkmi kontinentálnej ekonomickej, sociálnej a politickej integrácie. Pôsobíme v politických inštitúciách EÚ, užívame jej fondy, ťažíme z voľného pohybu informácií, myšlienok a investícií (od nich k nám), a aj pracovnej sily (od nás k nim). Verejnosť  integráciu do európskych štruktúr podporuje, a to percento podpory je najväčšie  zo štátov únie (!) Väčšina tunajších ľudí teda vie , že pre novodobé Slovensko je pripojenie sa ku projektu  integrácie Európy jediným realistickým základom  trvaloudržateľnej budúcnosti. Ak pre niektoré štáty na tomto kontinente  platí, že dramatický rozpad EÚ  môže spochybniť jeho budúcnosť, že môže  podlomiť jeho ekonomiku, sociálnu stabilitu a aj územnú celistvosť, potom je medzi nimi aj Slovensko.

Z ľudí, čo si pamätajú bývalú éru, môže byť sotva kto izolacionistom. Hoci mám tiež oči a uši a vidím, aký byrokraticko – politický moloch vznikol v Bruseli, hlúpe móresy sa môžu skôr či neskôr napraviť.  Slovensko však z pokračovania projektu EÚ   získava také civilizačné, ekonomické a politické benefity, ktoré sú  celkom iného rádu, než straty spôsobené europlytvaním a rôznymi zlyhaniami jednotlivých politikov EÚ.

Už len aproximáciou práva, ktorá predchádzala nášmu vstupu do EÚ,  sme získali do nášho právneho systému desiatky dôležitých a pre občianstvo pozitívnych zmien, ktoré by inak tunajšie politické elity nepripustili  ani za desiatky rokov (bol som vtedy poslancom a viem,  prečo to tvrdím) .

Pripomeňme si, že vstup do EÚ ukončil aj najškodlivejšiu fázu slovenskej prichmatizácie, v ktorej hrali prím „stranícki kapitalisti“ bez peňazí, bohatnúci z rôznorodého tunelovania štátu (najmä štátnych bánk).  Na Slovensko, ktoré malo v 90. rokoch v Európe  status podobný dnešnému Bielorusku,  začali po našom vstupe do EÚ, prichádzať reálni investori, do strojárstva, stavebníctva, elektroniky...Nie, ani to neboli  žiadni dobrodinci, ale popri ich ziskoch  čosi získavali aj ich zamestnanci, aj zdravotníctvo, aj štát.  Slovensko má vďaka europríslušnosti za sebou desaťročie  nebývalej prosperity a bezpečia. A ťažko si viem spomenúť, čo sme za to obetovali ?

Ťažíme z eurodotácií, aj z otvorenosti bohatých západoeurópskych pracovných trhov, kam úspešne „vyvážame“ našich mladých nezamestnaných (resp.  aj tých  nezamestnateľných) . Ale nik to nevidí inak, iba ako celkom samozrejmú vec. Bez začervenania ťažíme aj z takých konkurenčných výhod, akou sú nízke (resp. žiadne) dane a dividendy, ktoré si môžeme dovoliť, lebo  náš štát sa prestal trápiť finacovaním  viacerých dôležitých sektorov  : predpokladáme, že bezpečnosť nám istia  silné armády platené inými daňovníkmi, podobne od iných čakáme, že zaplatia kvalitné vzdelanie našich čo lepších študentov,  peniaze cudzích daňovníkov by mali hýbať dopredu aj vedeckým výskumom, lebo ak by to bolo na nás, skončil. Zvyknutí na podarúnky  „veľkého brata“ z Východu  , čakáme výhody a dary aj od priateľov zo Západu. Dajte na bezpečie našich jadroviek, zaplaťte ekologické riziká, pošlite eurá na kanalizácie...atď. Nejaké tie nórske fondy by mali rozhýbať hádam  aj financovanie našej pôvodnej kultúry, však ak ju vydržíme ešte začas dusiť ,  iste dajú , zo súcitu....

A  záväzky ? Už dávno sme stratili ostych a s drzým čelom sa z nich vyzúvame.

Pred aj po vzniku nášho štátiku sa veľa snívalo o tom, ako sa uvedieme do sveta, do Európy. Najprv si náš vznik  (po tisícročnom útlaku!) dlho a poburujúco nik nevšímal. Zlostilo nás zamieňanie so Slovincami, alebo ak o nás cudzinci vôbec nevedeli. Dnes už Slovensko možno v Európe nejakú povesť má. Ale aká je ? To nepovie diplomat, ani štátnik na návšteve. Ale dosť možné, že tí , čo si náš príbeh všímajú, majú  dojem, že ide síce o chudobnú, ale najmä bezohľadnú, nekultúrnu a skorumpovanú spoločnosť.

Potom, čo sa akosi prepieklo, že sa nová  Radičovej vláda odmietla hlásiť ku záväzkom voči EÚ, urobeným jej predchodkyňou, máme tu atak na euroval zo strany SaS. Komentárov na túto tému sa popísalo dosť, aby som nezdržiaval, skúsim tú situáciu iba zhrnúť :

-       Politici SaS sa pokúšajú vyvolať nový druh strachu pred nebezpečím, voči ktorému chcú voličov chrániť (mobilizácia voličov ich strašením a hľadaním nepriateľa  je najstaršou a najošúchanejšou mobilizačnou  metódou všetkých politických strán sveta). Táto metodika síce obvykle zaberá, ale môže byť aj rizkatnou. Ak by sa napr. navidomoči ukázala účelovosť konania SaS, alebo ak by sa celé to strašenie  zosmiešnilo...

-       V tomto prípade je zábavné, že SaS ráta najmä s tou časťou voličov, čo uverili, že sme vlastne (voči Grécku, alebo možno aj voči Taliansku, či Francúzsku) mimoriadne úspešným a bohatým štátom. Preto máme na to, aby sme si dupli a  chovali sa naduto, nám sa to totiž nemôže stať...Netreba asi dodávať, aké to je smiešne. Každá kríza v sektore automobilizmu (alebo ropy) môže položiť našu ekonomiku na kolená...

-       Ťaženie strany SaS za zvýšením svojich preferencií vyvolalo koaličnú krízu. Tú chcú zužitkovať politici z vedenia SDKU  na dva ciele : Prvým je oslabenie SaS, ktoré je „potravinovým konkurentom“ SDKU. Druhým je  odstavenie populárnej premiérky, ktorá tu i tam prekáža predsedovi strany pri pokračovaní v politickej praxi známej z čias jeho premiérovania. 

-       Je samozrejmé, že je tu  najobvyklejšia cesta, aká sa núka každej koalícii, ktorá  nemá dosť jednoty v tej či onej otázke  : rokovanie s opozíciou. Na Slovensku je jej väčšina (Smer) proeurópskou . Rokovanie má teda veľkú nádej na úspech. Túto možnosť však dve hlavné strany koaličného konfliktu, tzn. SaS a SDKU, sledujúce dva vlastné politické ciele, vôbec nepripúšťajú. V ich záujme je zatiaľ eskalácia konfliktu.

-       A čo verejnosť ? Tá ľahostajne prizerá a načúva silným slovám o tom, že počínanie vládcov malého  Slovenska môže spôsobiť rozpad eurozóny, ba aj celej EÚ. To mlčanie je dôkazom, kam až dospela nedôvera ľudí v politiku (resp. kam už dospela entropia politických slov). A tak  štáte, v ktorom občania vyslovujú EÚ najvyššiu mieru podpory zostáva  ticho, hoci  práve jeho elity sa môžu stať pákou na zabrzdenie a možno aj  rozvrátenie európskeho integračného projektu...

www.inaque.sk/sk/clanky/seriousness/politika/sulikova_zelena_knizka