Z pohľadu dejín myslenia patrí paradoxne slovenská politická teológia a jej súčasné emanácie medzi najzaujímavejšie fenomény v Európe. Táto premisa je o to zaujímavejšia, o čo sa môže zdať slovenský metapolitický život vonkajšiemu pozorovateľovi nepostrehnuteľný.

Na rozdiel od legendárneho sporu medzi Carlom Schmittom, ktorý označil celý politický život za desakralizované náboženské mechanizmy a Erikom Petersonom, ktorý v odpovedi na Schmittove postuláty zhrnuté v diele Politische Theologie dokazoval, že trinitárny monoteizmus naopak zakazuje kresťanstvu slúžiť mocenským záujmom, sa slovenská otázka dostala často až za hranice týchto dvoch konceptov.

Slovenská politická teológia sa v rozpore s univerzálnymi  modelmi uberala vždy cestou utvrdzovania sa seba samej, v uzatváraní ľudského spoločenstva do etnických a poetických kategórii, ktoré nemali veľa spoločného ani s tradíciou stredoeurópskeho romantizmu. Slovenskí myslitelia štúrovskej generácie boli len o trochu  triezvejší od toho, aby pokladali duchovný život takmer neexistujúcej krajiny za samotnú materializáciu biblických interpretácií.

Je pritom pravdou, že národná história dodávala na podobné výklady všetky ingrediencie v podobe útrpného údelu, idey slovenského charakteru ušľachtilého divocha spod Tatier, ľudovú prvotvorbu  z čias pred hriechom metafory. Slovenská otázka stála v popredí záujmu cestovateľov a etnológov viac ako historikov a politikov. Problematická existencia v Uhorsku, politizácia slovenskej katolíckej a luteránskej inteligencie a neskôr obdobie slovenského štátu uviedli národnú politickú teológiu z prvej línie barikád do slepej uličky.

Výsledok je dobre známy - slovenský katolicizmus sa dodnes nevysporiadal so svojím klérofašistickým myšlienkovým odkazom. Kníh o kňazovi Tisovi je v kníhkupectvách viac, ako o deportáciach slovenských Židov a konzervatívny klérus sa nezaoberá otázkou Hansa Jonasa o koncepte Boha po Auschwitzi. Luteráni sa naopak dodnes potýkajú s podozrením z čechoslovakizmu, príklonu k sociálnej demokracii a obdivu voči SNP, ktoré dnes výrazná časť historikov otvorene nazýva pučom. Výsledkom je pietistický postoj cirkvi, ponor do mystiky predaja nehnuteľností a až akási  infantilizácia spoločenstva veriacich, ekleziológie a liturgického času.

Každá slovenská politická generácia si hľadá svoju rituálnu identitu. Mali sme tu fašistické uniformy Hlinkových pohotovostných oddielov, ľudové milície, „demokraciu vyvážajúce“ mimovládne organizácie. Od začiatku minuloročného leta  máme aj fakľové sprievody, ktoré vyvolávajú ducha Milana Rastislava Štefánika. Ako sme už spomenuli, Slovensko malo vždy problém nájsť a pestovať vlastnú štátotvornú ideológiu.

Politickou teológiou - hyperrealistickou štruktúrou kresťanského myslenia, sa dnes zaoberajú politickí poradcovia, metafyzickí žoldnieri a Slovensko prežíva vo všetkej diskrétnosti najvýznamnejšiu myšlienkovú mutáciu od roku 1938.

Po klérofašizme a oštiepkovom komunizme sme dnes svedkami zárodkov novej koncepcie – národného luteranizmu. Jeho nositeľom majú byť patetické spomienky na generála francúzskej armády a spoluzakladateľa prvej Československej republiky, ktorá ponúkla Slovensku prvú nearistokratickú formu štátnosti.

Slovenská národná evanjelická cirkev? Zdá sa, že áno. Niektorí slovenskí evanjelici, frustrovaní historickým vedomím toho, že vyvrcholením romantických snáh Štúrovcov bola spisovná slovenčina a pár novín, sa chcú dnes cez Štefánika stať oficiálnou štátotvornou inteligenciou. Len nedávno vyčítali  samozvaní predstavitelia slovenskej evanjelickej inteligencie generálnemu biskupovi ECAV, že jeho inštitúcia pristupuje laxne k novému zákonu o slovenskom jazyku. Otázka jazyka, ktorý bol pritom historicky jediným miestom exilu slovenskej existencie, je špeciálne v slovenskej evanjelickej cirkvi otázkou prežitia. Vytknúť evanjelikom jazyk, akýmkoľvek spôsobom, je starou perfídnou urážkou, ktorá sa u nás, v hornom Uhorsku, kde sme spievali v kralickej češtine,  traduje už 200 rokov.

Zatiaľ teda, čo sa pripravuje jazyková čistota cirkvi, je súčasná vláda socialistov označovaná za „povstalecko-luteránsky“ revanš, ktorému musia pokorne asistovať aj neoľudáci zo Slovenskej národnej strany (SNS).

Generál Štefánik však nebol žiadnym paranoidným bojovníkom proti nepriateľom Slovenska. Bol členom parížskej slobodomurárskej lóže, milencom mnohých francúzskych žien, vojenským dandym, ktorý západoeurópske salóny ohuroval napätím medzi vlastnou vzdelanosťou a pôvodom z takého európskeho regiónu, o ktorom Francúzi, Briti alebo Taliani vedeli iba to, že tam žili upíri.

Predstavenie, na ktorom sme videli v podvečernom svetle horiace fakle na Bradle a zhypnotizovaných politikov, je pozoruhodným pokusom o fabrikovanie novej štátnej ideológie. Celkom neočakávane sme sa stali svedkami veľkolepého návratu politického náboženstva na vrchol štátu za okolností, ktoré predsa len pripomínali skôr nacistické fakľové sprievody zmiešané s faraónskou bezreliéfnosťou.

Rovnako je pozoruhodné, že sa avatárom novej štátnej ideológie má stať vojak, vedec, politik, hvezdár a milovník, muž, miestny Cyrano de Bergerac,  ktorý má v sebe všetko to, voči čomu prechováva slovenské prostredie nedôveru. Štefánik samozrejme nie je v moderných dejinách prekvapením z kinder vajíčka, ani Morenou, ktorou exorcizujeme latentný klérofašizmus časti duchovenstva. Predstavuje akýsi model, ktorého sa slovenská inteligencia štíti pre jeho kozmopolitizmus a obdivuje kvôli jeho domácim úspechom. Štefánikovská tradícia hrá v dejinách slovenskej politickej teológie úlohu, ktorej sa môžeme zdanlivo zmocniť. Luterán, Európan, Muž – teda  akási Trojica cností, o ktorej snívali tuberkulózni Štúrovci v epopejách  o výchove slovenského človeka.

Jednou vecou je dôstojná pieta. Druhou je nízka estetická úroveň moderných emanácii národných politických hrdinov. Táto forma ahistorickej dezorientácie, zmes telenovely a inscenácie z osemdesiatych rokov, zúfalá snaha nájsť zodpovedajúce politicko-teologické osvetlenie scenérie s pozadím zapadajúceho slnka, je typickým znakom obsahového spamu súčasných slovenských elít. Podobné nezmysly, v ktorých sa mieša uniforma slovenských dobrovoľníkov z revolučného obdobia 1848 a pokusy o paľudové inšpirácie môžeme dnes vidieť pred bratislavským prezidentským palácom počas výmen hradnej stráže.

Je logické, že všetky národné pokusy o budovanie metafyzickej a politickej identity viedli v minulosti cez náboženské koncepty. Slovensko prišlo o vnímanie univerzálnej ašpirácie rímsko-katolíckeho kresťanstva, lebo nemalo vlastný kult národných svätcov - panovníkov, ktorý živil špekulácie a politické nádeje susedných krajín. Do istej miery sme museli prejsť ešte bludnejšou cestou, zaoberať sa celkom abstraktnými konceptmi identity diktovanými nemeckou klasickou školou bez toho, aby sme stretli veľké postavy, mystických sprostredkovateľov našich modlitieb, alebo hrdinov protihabsburgského odboja, ktorých sme prenechali maďarskému kalvinizmu.

Vytvorili sme si nakoniec vlastných golemov. Najskôr Jozefa Tisu, tragického hrdinu etnického existencializmu a generála Štefánika, tragického hrdinu politického existencializmu. Oboch ich spájal jemný hodvábny prúžok snahy o vymodelovanie slovenského metafyzického hrdinu.

Hlboký antagonizmus presvedčenia, životného štýlu, vzhľadu týchto dvoch mužov odkrýva napätie, vďaka ktorému je Slovensko naďalej úrodnou pôdou politickej teológie. Slováci už síce nie sú európskymi indiánmi so zapletenými vlasmi a náš vzťah k transcendencii nie je taký dramatický, ako začiatok povstania, no stále v nás prúdi volanie divočiny, pulzujú v nás pohanské záchvevy skýtskych obetných miest ľudí na hrade Šomoška, krutosť vandalského panovníka na severe krajiny, viera v staré modly, hrozivé ako čierna Panna z opátstva v Conques, aj viera v nové modly, ležiace v hroboch faustovských pokusov o oživenie starých bohov.

Súvisiace články:

• Kam smeruje slovenská evanjelická cirkev?