Ak všetko dobre pôjde, Bratislavčania budú mať už od budúceho pondelka najmenej osemnásť športovísk, nové cesty, halu, strážcov našich záujmov, klimatizované električky, ekologické autobusy, jednoducho všetko, čo získame po každých župných voľbách.

Pri odhadovanej účasti pod pätnásť percent bije do očí, že mesto je oblepené stovkami dobroprajných plagátov, sľubov, prosieb, prísah, že sa život po 14. novembri určite zmení. A ako.

Župné voľby na Slovensku sú pritom najväčšou fraškou demokracie. V niektorých volebných  okrskoch stačí  získať niekoľko sto hlasov, aby ste mohli rozhodovať o niekoľko sto miliónoch. Decentralizácia štátu, ktorá si získala  obľubu všetkých strán nie je totiž v podmienkach našej krajiny ničím iným, iba imitáciou feudálnych gubernií. Župani, naši, vaši, naši ľudia, vaši ľudia - s poslaniami, bez minulosti - sú výstredným výsmechom miestnej demokracie.

V Bratislave je zápas najsurovejší. Na strane jednej stoja skupiny, ktorých viac ako ľudia spájajú peniaze, na strane druhej klany, ktoré majú toto mesto pod kontrolou už takmer dvadsať rokov. Spoločné majú to, že úspešne na obyvateľov hlavného mesta kašľali a Bratislavu premenili na legoland, v ktorom má hlavné slovo developer s nevkusnou architektúrou z podradných materiálov. Nikto nevie, aká má byť výška budov, ani  prečo máme odrazu na Záhradníckej päťsto metrový pás zelene na električkovej trati. Prečo trolejbusy smrdia, akoby prevážali vykurovacie oleje, a nie ľudí, a prečo v električkách cestujúci v lete odpadávajú.

Treba len vydržať? Teraz sa to zmení? Dvadsať rokov po novembri by miestni politici chceli, aby sme im schválili zase premenu plavárni na x-té nákupné centrum s obchodíkmi a kaviarničkami? Máme hlasovať za vyrubovanie ďalších biednych parkov, premenu polikliník na luxusné hotely? A prečo? Lebo majú peniaze na kampaň? Lebo urobili doteraz niečo, čo by stálo zato, odpustiť im a dať im šancu?
 

Dvadsať rokov po Novembri sme sa našťastie naučili aj to, že Frešov, Bajanov, Záhradíkov a Beňov vnímame ako jedného človeka. Jediným možným gestom v týchto voľbách gubernátorov je neísť voliť. Neposilňovať mandát ľudí, aby sa nemohli zakrývať za počty. Jediné, čo im môžeme uprieť, sú naše hlasy. Všetko ostatné si berú bez toho, aby sa nás pýtali.