V troch zo štyroch štátov Vyšehradskej skupiny boli v čase vstupu do Európskej únie v roku 2004 pri moci sociálni demokrati. V súčasnosti sú vo všetkých uvedených štátoch v opozícii.

Do opozície sa dostávajú v celej Európe a v čase globálnej finančnej a ekonomickej krízy voľby vyhrávajú pravicové strany aj napriek narastajúcej nespokojnosti s tým, ako sa narastajúce sociálne problémy riešia na úkor občanov.

Sociálna demokracia bola silou, ktorá pomocou sociálneho zákonodarstva, ochrany zamestnancov a všeobecného volebného práva vytvorila modernú strednú vrstvu, ale v súčasnosti sa nečinne prizerá na jej postupný rozklad a na zánik sociálneho štátu. Pritom práve zápas sa vlastný sociálny štatút je primárnym motívom participácie jednotlivca na správe vecí verejných. Ak politické elity túto otázku vyčlenia mimo rámec demokratického diskurzu, zmysel politickej angažovanosti sa stráca. Verejná sféra, vrátane sociálnej oblasti, sú buď privatizované, alebo sa stávajú doménou tzv. verejných inštitúcií, ktoré však pôsobia na komerčnom princípe. Tak napr. prostredníctvom zdravotných a dôchodkových poisťovní sa štát uspokojuje iba s úlohou garanta úspešného transferu štátnych peňazí alebo peňazí občanov do súkromných rúk a to aj v prípade, ak vystupuje ako formálny vlastník agentúr, ktoré sú však de facto komercionalizované. Vzhľadom na ich kartelový charakter a vládami nastavené štandardy v nich fakticky neexistuje princíp konkurencie a občan je donútený na tomto presune zdrojov participovať prostredníctvom zákonov. „Privatizácia štátu“ umožňuje transformáciu politických elít na nekontrolovateľných oligarchov, ktorých zásadne neohrozuje ani nepriaznivý výsledok volieb. Tento stav označujú napr. sociológovia Jadwiga Staniszkis alebo József Bayer ako „kapitalizmus verejného sektora“, resp. štátny kapitalizmus bez štátu.

Aj preto princíp verejnej kontroly tvorby a rozdeľovania verejných zdrojov, ale aj súkromného blahobytu, musí zostať jedným zo zásadných bodov programu sociálnej demokracie. V hre je totiž samotný charakter štátu – či bude „vlastníctvom“ svojich občanov, alebo iba úzkej skupiny oligarchov. Aj preto sa sociálno-ekonomické otázky musia znova stať súčasťou demokratického diskurzu. Súkromné vlastníctvo totiž mnohokrát nie je výlučne výsledkom úspechu v slobodnej súťaži, ale je podmienené prijatím optimálnych politických rozhodnutí. Aj preto musia byť korporácie na národnej i nadnárodnej úrovni viazané zodpovednosťou za narábanie so svojím vlastníctvom a ziskom, pokiaľ sa dostáva do rozporu s verejným záujmom. Pritom paradoxne do verejného diskurzu vracajú v postkomunistických spoločnostiach namiesto sociálnej demokracie práve sociálne a ekonomické otázky práve konzervatívne a populistické sily, ako napr. maďarský Fidesz a poľská strana Právo a Spravodlivosť.

Globalizácia kapitálu spôsobuje jeho presun do štátov s nižšími sociálnymi štandardmi. Podobný sociálny dumping v 19. storočí viedol k vzniku hnutia ekonomickej sebaobrany v podobe družstevníctva. Otázka, či je možné uvažovať o masovejšej forme alternatívnej ekonomiky, či už vo forme družstiev, štátnej podpory malých a stredných podnikov alebo kooperačných sietí typu španielskeho Mondragoru, musia v záujme udržania zamestnanosti ostať agendou ľavicových síl. Z času na čas sme svedkami o zavádzanie podobných sociálnych experimentov, napr. v podobe zamestnaneckých samospráv alebo robotníckych družstiev napr. v Poľsku vďaka aktivitám odborového hnutia Solidarita.

Otázka ľudských práv, občianskej participácie vrátane (ale nielen) práv odborových zväzov znova nadobúda na aktuálnosti, tým skôr, že stúpenci neokonzervativizmu sa už vôbec netaja s tým, že demokracia je prekážkou realizácie ich politického projektu a postupne spoločnosti sugerujú napr. potrebu obmedzenia volebného práva.

Vďaka uvedeným tendenciám sa do pozície občanov ohrozených istou formou sociálnej exklúzie dostáva čoraz viac občanov, ak nie väčšina. Preto je dilema, či má byť sociálna demokracia, resp. demokratická ľavica, hnutím pre väčšinu alebo pre menšiny, falošnou. Demokratická ľavica plní funkciu integrátora spoločnosti, vytvára zo znevýhodnených ľudí občanov, príslušníkov strednej vrstvy. Preto jej témy sú témami aj pre stredné vrstvy a bez spojencov z tohto prostredia sociálnodemokratické hnutie nemá šancu uspieť.

Sociálna demokracia sa nemôže uspokojiť iba s rolou manažéra štátu na určité volebné obdobie, alebo personálnej agentúry, umožňujúcej získanie výhodných pozícií v štátnej správe a biznise pre svojich sponzorov a aktivistov. Voliči to od nej neočakávajú, keďže tieto roly nemajú nič spoločné so sociálnou spravodlivosťou ani s demokraciou. Voliči však od sociálnych demokratov neočakávajú ani to, že, budú predstavovať iba jemnejší variant implementácie neokonzervatívnej politiky.

Nemôže sa v mene akýchsi údajne neideologických a pragmatických riešení vzdať svojej programovej agendy, tým skôr, že jej politickí protivníci z radov pravicových liberálov a konzervatívcov otvorene realizujú svoj program usporiadania spoločnosti, založený na ideologických predstavách. Posun spoločnosti smerom do centra politického spektra, ako ho konštatuje napr. Immanuel Wallerstein, je teda iluzórny, keďže v skutočnosti sa uvedené centrum presúva doprava. Na druhej strane – na rozdiel od minulosti sa potenciálni voliči sociálnej demokracie už nechcú hlásiť k proletariátu, resp. k nižším vrstvám. Buď sa považujú za príslušníkov strednej vrstvy, alebo by sa do nej chceli zaradiť, aj keď presun daňového zaťaženia na nižšie vrstvy a politika „elastického“ trhu práce z nich fakticky znova vytvárajú príslušníkov proletariátu. Sociálna demokracia musí mať odvahu dôsledky tejto politiky jasne pomenovať a zároveň vystupovať ako obranca záujmov stredných vrstiev. Politická a finančná oligarchia svojím konaním ich ohrozuje rovnako ako najchudobnejšie vrstvy spoločnosti. Ak oficiálna rétorika hovorí o údajnom zneužívaní sociálnych transferov tzv. neprispôsobivými občanmi, je možné rovnako hovoriť o neprispôsobivých občanoch v súvislosti s „kriminalitou bielych golierov“. A v neposlednom rade – sociálna demokracia sa nezaobíde bez pozitívneho programu, bez cieľov, ktoré je schopná realizovať v krátko- a strednodobom časovom horizonte. Ak v minulosti uspela preto, lebo spoločne s odbormi začala budovať systém sociálnej solidarity najprv na najnižšej úrovni a neskôr ho transformovala na úroveň národného štátu, v súčasnosti musí uvažovať v európskych súvislostiach, ale aj ponúkať pozitívne ciele na národnej úrovni. Môže ním byť napr. dostupné a kvalitné školstvo, reforma systému zdravotného poistenia, program informatizácie verejnej správy. Rovnako pozitívny program je aj program ochrany životného prostredia ako súčasť politiky oslabovania moci oligarchie.

Základné problémy, predstavujúce súčasť agendy sociálnej demokracie od jej vzniku, teda ožívajú, aj keď azda v inom kontexte. Sociálnej demokracii, podobne ako v minulosti, hrozia dve pasce. Prvou je pasca sily, ktorá sa natoľko identifikuje s establishmentom a oligarchickým biznisom, až príde o svoju identitu. Druhou pascou je pasca politického radikalizmu a ľahostajnosti voči demokratickým hodnotám, keď toto hnutie splynie s populistickými prúdmi alebo ideologickými sektami. V oboch prípadoch sa jej to stáva vtedy, ak stratí kontakt s vlastnými podporovateľmi a prestane reflektovať ich záujmy a potreby. Najčastejšie sa to stáva, ak sa hnutie uzavrie pred občianskou spoločnosťou do štruktúr manažérsky riadenej strany s oligarchizujúcimi tendenciami. Sociálni demokrati nesmú zabudnúť, že koniec ich hnutia nastúpi vtedy, keď prestane byť sociálne a zároveň keď prestane byť demokratické.