Voľby skončili tak, ako sme všetci očakávali, aj keď treba priznať, že v sobotu ráno sa zdalo, že výsledok bude tesný. V zbožnej nervozite čakania na výsledky ma zaujal jeden moment.

 Je ním snaha pravice a stredu konsolidovať sa cez Ivetu Radičovú. Podobné očakávania vzbudzovala v 2007 iná neúspešná prezidentská kandidátka-  Francúzka Ségolene Royalová. Jej prívrženci a stratégovia hovorili, že potenciál 14 miliónov hlasov, ktoré získala v boji so Sarkozym sa nedá prehliadať. Takmer dva roky po jej  krutej, desať percentnej porážke- teda takej, akú utŕžila Radičová je jasné, že sa milióny hlasov prehliadať dajú, dokonca s prehľadom. Prehliadanie hlasov je totiž jedným z princípov partokratických režimov.
 

 Je dojemné pozorovať slovenské média, ako sa snažia pomôcť k vytvoreniu pravicového bloku. Ako si nascenárizovali Ivetu Radičovú, ako novú Johanku z Arku, ktorá je síce porazenou v slovenskej spoločnosti, ale víťazom od stredu do prava. Prezidentské voľby ale nie sú primárky.
 

  Je zaujímavé sledovať aj premiéra Fica, ktorý si robí terč namiesto z Maďaričovych tendrov, vlastných neoľudákov,  predraženého mýta a oligarchov Smeru, z médií.
 

 V týchto voľbách prehrala predovšetkým SDKÚ. Už druhý krát nedokázala zvíťaziť so svojim prezidentským kandidátom a naďalej  vsugerúva predstavu, že jej politici predstavujú v našom ľudskom spoločenstve niečo morálne a odborne kvalitnejšie, ako majú iné strany. 
 

 V týchto voľbách prehrala aj ľavica. Jej konzervatívna časť, ktorá nie je schopná mobilizovať voličov inak ako cez strach, nenávisť a podozrievavosť, emócie, ktoré vydáva za pravdivé, ľudové a skutočné.  A aj jej liberálnejšie krídlo, ktorého kritika Radičovej sa zúžila  na hysterické módne komentáre a útoky voči marketingovo- malomeštiackemu štýlu pravice.
 

 Americký spisovateľ Gore Vidal vravieval, že americká fašistická strana má dve krídla- demokratické a republikánske. Jej slovenský pendant, ktorý  20.rokov od novembra ovládol spoločnosť ako chobotnica z rovnomenného seriálu, ich má najmenej šesť.
 

 Najväčším porazeným  nie sú média, ani Fico, ani Radičová, alebo Gašparovič, ale milióny hlasov, ktoré v tejto krajine systematicky politici nepočúvajú.
Občania za  ktorými nestojí kapitál, ani poradcovia, ani starsystém, ani média.

Občania, ktorí si môžu dať ideály Novembra vypreparovať a položiť na poličku vedľa veľkonočného vajíčka z umelej hmoty  v ktorej majú aj televízor, aby  nezmeškali tancujúcich oligarchov, tupé čítačky správ alebo politikov s ich balíčkami opatrení. Lebo tak ako platí, že nezverejnený autor čitateľom nechýba, platí aj to, že o onemelé hlasy nemajú politici záujem.