Pred tridsiatimi rokmi zomrel na Jamajke Robert Nesta Marley. Dnes hrozí, že z jeho humanistického odkazu ostanú iba tri akordy a zremixované odrhovačky vo festivalových stanoch pre pikožrútov.

 Prvý album Boba Marleyho som dostal od svojej detskej lásky. Nikdy ma nepobozkala, no ukradla otcovi  kazetu Uprising . Reggae som vtedy počul prvýkrát. Dovtedy sme počúvali ska, Ventil RG, skákali sme v PKO na Roba Grigorova, keď hral s Midi Eda a Žuvačku za uchom, obliekali sme do čiernych oblekov. V galantérii na Laurinskej som si kúpil  čierne rukavice, ktorým som ostrihal palce a zdalo sa, že Londýn a celá kultúra jamajského ska a two tune začína už v Trnávke, alebo na Štrkovci, odkiaľ pochádzali prví bratislavskí skáči. Bolo to v polovici 80-tych rokov. Vďaka bratovi Braňa Špačeka z Kosy z nosa, sme poznali  Selecters, Madness, Bad Manners. Skinheads vedeli , že sockársku úroveň ich rodín v East Ende a Brightone nespôsobuje imigrant z Jamajky a  s toasterom  Linton K. Johnsonom, spievali a bojovali proti fašistom z British National  Party.
 
Potom sa objavil Babalet, ktorý som videl na dnes už zničenom amfiteátri, kde Aleš Drvota predvádzal husitské reggae, spieval o Máchovom jazere a Laura a její Tigri vypredávali Gardu aj Vajnorskú . Prvú platňu Bob Marleyho som kúpil rok pred Novembrom. Na zakázanej burze v podchode na  Klariskej som sa jednu sobotu dohodol s máničkou, ktorej otec robil v Rakúsku, že mi nabudúce donesie nejaký Marleyho vinyl. Pršalo, u Michala som si dal kávu a išiel som si sadnúť k dráčikom, do vchodu starej radnice, kde sme neskôr založili dadaistické zoskupenie VOZ. O týždeň som prišiel do Sadu Janka Kráľa, mánička si vypýtala štyristo korún a spoza chrbta vytiahla platňu Babylon by bus, ktorá je spolu s Live in Paris od Burning Speara považovaná za najlepší live reggae album. Potom sa zrazu z miesta, kde je dnes jednohviezdičkový bordel, vyvalili   antony a za každým stromom, kde bude o desať rokov stáť Propeler, stáli fízli. Zohnali  nás do kruhu, zmlátili obuškami, dotrhali plagáty Sandry a Modern Talking z Brava, rozdupali odznaky Madonny a Depeche Mode a Iron Maiden, pár ľudí zobrali a ja som ostal stáť s prvou platňou Boba Marleyho a mal som pocit, že som práve prijal pod obojím. Dnes ju ešte občas púšťa Mário, alebo Palo z Jah Divison Sound System- najstaršieho soundu na Slovensku.

Album cestuje po európskych kluboch  už viac, ako dvadsať rokov. Neskôr som spoznal ľudí, ktorí boli na poslednom Marleyho koncerte v Pittsburgu  keď  bolo jasné, že podliatina z parížskeho futbalu sa zmenila na rakovinu a  rakovina na smrť. Neviem, či by dnes Marley robil veci, ako Bono s Afrikou. Systém považoval za nezmeniteľný, označoval ho, v duchu rastafariánskej teológie , za Babylon. Bol proti vojne, proti rasovej nenávisti, a predovšetkým proti strachu. Jamajčania ho považujú za proroka, jeho pesničky sa šíria Babylonom a ja nosím dodnes, na vnútornej klope bundy, portrét umelca, ktorý z krásy urobil politický program.

Text vychádza aj v denníku Pravda

Súvisiace články:

• GONG STÁLE ZNIE