Čo ale robiť na Vianoce? Francúzky katolícky denník La Croix sa pokúša v jednom zo svojich predvianočných vydaní odpovedať na otázku, aký zmysel dnes dokážu dať Vianociam ľudia, pre ktorých sa stali rodinným sviatkom, oslavou jedla, víťazstvom televízie alebo kultúrnou zotrvačnosťou.

A zisťuje, že existuje vzťah medzi melancholickými prejavmi v čase blížiaceho sa konca roka a tým, že veľká časť Európanov sa cíti počas týchto dní odstrčená práve preto, že si už netrúfne siahnuť nie na dickensovského Ducha, ale na Podstatu Vianoc.

 Duch Vianoc sa dá vyvolať rýchlo a bezpečne. Stačí si nakúpiť rozprávky, do snehu primiešať vôňu škorice, poprechádzať sa pod  oblohou, spútanou reťazami čínskych žiaroviek, a už ho máte. Počas sviatkov ho treba prikrmovať zvyškami koláčov, kúpať ho v kapustnici  a púšťať mu Mrázika. Bude s vami sedieť až  do Troch kráľov. Napriek tomu, že nám už pomaly od začiatku školského roka banky, telefónne korporácie a poisťovne želajú infantilné sviatky „šťastia a pohody“, veľa ľudí sa nevie dočkať, keď toto veľkolepé intermezzo skončí.

 Intuitívne cítime,  že jeden z dvoch kresťanských  sviatkov transcendencie ľudí je čoraz viac v zajatí prízrakov. Obchodné galérie dnes už nemajú ani toľko slušnosti, aby priznali, že sa na Vianociach  iba zvezú.  Trvajú na tom, že oni sú Vianoce samotné - nie len ich Duchom, ale aj Podstatou. Televízie si o sebe myslia  to isté. Počas dvoch týždňov prestanú vysielať „príbehy skutočných ľudí“ z panelákov, ordinácii a väzníc a nahradia ich epickými hrdinstvami neskutočných ľudí z Pána Prsteňov. Hlavne nech sú to trilógie, ich štruktúra  kopíruje  trojičné mystérium a divákovi to na pochopenie Podstaty Vianoc stačí.

 Podstata Vianoc je pritom zázračne jednoduchá. Vychádza z príbehu o narodení Ježiška, ktorý nevedel ani to, že má niekoho spasiť a už vôbec, že bude v strednej Európe namiesto DHL roznášať darčeky. Legenda tohto nenápadného narodenia vypovedá o ľudskej  túžbe byť v prítomnosti niekoho, kto nám sprostredkuje prežívanie nášho metafyzického osudu.  Pre kresťanov tým začali nové dejiny spásy. A nástojčivo im pripomínajú, že dodnes túžia po návrate do nebeskej vlasti.  

Samozrejme, že chceme všetci pozerať rozprávky, dobre sa najesť, zabaviť sa, byť s ľuďmi, ktorých milujeme, dať si s nimi varené víno, vymiesť vianočné trhy aj nákupné centrály. No pocit odcudzenosti od zmyslu sveta a úzkosť zo zabudnutia spiatočnej cesty na „opálovú Lunu“, o ktorej hovorí v poslednej strofe Rostandovej hry Cyrano de Bergerac, sú  najvýraznejšie práve počas Vianoc.

Text vychádza aj v denníku Pravda