Vykášaj trávu čo aj v sveta kraj, vyrastie zajtra znova, pamätaj: oblámať môžeš čo aj celý strom, vypučí znova času príchodom; peň treba vyťať, koreň vyrežte – obeste kráľov, kráľov obeste! Alexander Petöfi

V období, keď sa rozkladá zatiaľ posledná mutácia kapitalizmu, keď Čína postupne strieda USA na pozícii svetovej hospodárskej jednotky, keď nás neúcta k prírode priviedla na pokraj globálnej ekologickej a humanitárnej katastrofy a keď sa zdá, že radikálne emancipačné projekty sa rozvíjajú už len v Latinskej Amerike, stojí slovenská a európska ľavica pred dôležitými strategickými rozhodnutiami. Jej akcieschopnosť však obmedzuje skrachovaný projekt tradičnej sociálnodemokratickej politiky, ktorý si vo verejných diskusiách o politickej budúcnosti ľavice stále udržiava hegemonické postavenie.

Sociálna demokracia sa vzhľadom na svoju politickú pozíciu vždy nachádzala uprostred bojového poľa kapitalistického sociálneho konfliktu. Pri svojom vzniku sa vyhlasovala za zástupkyňu záujmov robotníkov, a na rozdiel od anarchistov a komunistov zároveň čoskoro začala rešpektovať záujmy kapitálu. Podľahla vábeniu buržoáznej zastupiteľskej demokracie a uverila, že socializmus je  jednoducho (slovami Eduarda Bernsteina) „demokracia dovedená do svojich logických dôsledkov.“ Anarchistický kongres už v roku 1870 prorocky varoval, že „akákoľvek účasť robotníkov na buržoáznej vládnej politike môže skončiť len konsolidáciou existujúceho stavu vecí...“ Pri balansovaní na pohyblivej demarkačnej línii konfliktu sa človek totiž ľahko pošmykne. A tak sú dejiny sociálnej demokracie plné prebiehania, ktoré nakoniec skončilo zradou emancipačných ideálov a prispelo k porážke ľavice v Európe.

Keď Kautsky a Bernstein pripravovali Erfurtský program SPD, volebné právo získavalo čoraz viac ľudí a odborové hnutie silnelo. Reformizmus sa mohol zdať ako správna cesta k socializmu. Do roku 1968 môžeme sociálnu demokraciu považovať za progresívnu silu, ktorá prispela k tomu, že sa  postavenie práce a vylúčených v Európe postupne zlepšovalo. Početné emancipačné boje vybojovali sociálni demokrati, celkom isto ale nie všetky. K mnohým víťazstvám ich doviedol tlak zdola, k iným väčšmi ako vlastná aktivita prispela geopolitická situácia. S odstupom času jasne vidíme, že sa nevyhli viacerým zlyhaniam. Sociálna demokracia spočiatku uviazla v pasci patriarchátu a ženy si aj proti jej vôli museli volebné právo vybojovať samé. Škandalózny bol príklon k nacionalizmu a podpora národných vlád počas prvej svetovej vojny, ako aj rozprášenie nemeckej revolúcie Friedrichom Ebertom a Gustavom Noskem, atď.    

Po druhej svetovej vojne rozširovanie sociálnych práv a programov ohrozovalo prežitie kapitalistických spoločenských vzťahov. Cena práce rástla a dane boli vysoké, čo sa podieľalo na znižovaní ziskovosti v západnej ekonomike. (Tretím dôležitým faktorom bola solidarita na medzinárodnej úrovni – USA pomohli Západnej Európe a Japonsku k obnove ekonomík po druhej svetovej vojne a výsledkom bola zvýšená konkurencia, ktorá rovnako znižuje zisky.) Ekonomická moc a z nej plynúce výhody sa presúvali z najvyšších poschodí spoločenskej pyramídy na nižšie, hierarchický model spoločenského usporiadania sa reprodukoval so stále väčšími problémami. V polovici šesťdesiatych rokov vypukla hospodárska kríza a v roku 1968 globálna antikapitalistická revolúcia. Ako riešenie sa núkala radikálna transformácia spoločnosti, premena kapitalizmu na socializmus alebo návrat k asociálnejšej forme kapitalizmu. Európska sociálna demokracia ešte aj po kľúčovom zjazde SPD v Bad Godesbergu deklarovala záujem dosiahnuť demokratický socializmus.  Nikdy sa ho ale nepokúsila naozaj presadiť. Ani v roku 1968, keď sa možnosti humanizácie kapitalizmu v Európe vyčerpali a sociálnodemokratické strany mali v rukách dostatok moci v štátoch po celom svete, ako aj podporu v tom čase silného odborového hnutia. Vzbúrili sa študenti. Povstali robotníci a ako pri každej antikapitalistickej revolúcii, začali zakladať závodné rady. K revolúcii sa prihlásila radikálna ľavica – anarchistické a komunistické organizácie. Etablované sociálnodemokratické strany však nie.

Rok 1968 znamenal porážku emancipačného hnutia a začiatok konzervatívnej kontrarevolúcie. Sociálna demokracia k tejto porážke výrazne prispela. Odvtedy je permanentne v defenzíve. Zmieruje sa s každým krokom konzervatívcov a nesnaží sa o zvrat. Prizerala sa, ale aj aktívne pomáhala, riešeniu krízy ziskovosti presunom výroby do krajín s nižšími mzdami a bujnením finančného sektoru. Nezakročila proti plíživej likvidácii sociálneho štátu – privatizácii a komodifikácii vzdelania a iných dôležitých verejných služieb. Nakoniec sa jej podstatná časť priklonila k neoliberalizmu a otvorenej podpore imperializmu. Príznačné je konanie slovenského Smeru-SD, dnes údajne najradikálnejšej európskej sociálnodemokratickej strany. Dve neoliberálne vlády Mikuláša Dzurindu doslova zdecimovali sociálny štát a sociálne istoty väčšiny občanov. Smer napriek svojej rétorike nedokázal zvrátiť ani ich najasociálnejšie výstrelky, ktoré v Európe vo chvíli zavedenia nemali obdobu – privatizáciu zdravotného a dôchodkového poistenia. Nepresadil návrat k progresívnemu zdaňovaniu, bez ktorého sú výroky o budovaní sociálneho štátu a prerozdeľovaní prázdnymi rečami. Súhlasil s navýšením počtu slovenských vojakov v Afganistane, čím sa prihlásil k politike imperializmu. Ficova strana je preto dokonalou ukážkou impotencie dnešnej sociálnej demokracie. Jej reprezentatívna organizácia – Socialistická internacionála – sa môže hrdiť členstvom strán ako Demokratická strana USA alebo britská Labour party. Nečudo, že topiacu sa loď konzekventní pasažieri opúšťajú. V Nemecku vznikla ako odpoveď na slabosť SPD strana Die Linke, vo Francúzsku sa po odchode 3000 aktivistov zo Socialistickej strany a Strany európskych socialistov etablovala Parti de gauche. Keď Hugo Chávez v Caracase v novembri minulého roku ohlásil snahu založiť 5. internacionálu ako „priestor, v ktorom strany, hnutia a prúdy so socialistickou orientáciou budú spoločne koordinovať stratégiu boja proti imperializmu, za zvrhnutie kapitalizmu a za socializmus“, Európu zastupovali práve tieto dve strany a portugalský Ľavicový blok. Možno vás to zaskočí, ale „najradikálnejšia európska sociálnodemokratická strana“ sa na stretnutí nezúčastnila. S tradičnou sociálnou demokraciou Chávez a jeho spojenci nepočítajú, súdny človek ju za socialistickú silu už dlhšie považovať nemôže.

V hospodárskej politike po potlačení revolúcie v roku 1968 dovtedy dominantný keynesianizmus prepustil miesto neoliberalizmu. Sociálni demokrati sa na ekonomickom bojisku prispôsobili a osvojili si nové pole pôsobnosti – boj proti kultúrnej nerovnosti a samovražednému antropocentrizmu, ktorý sa prejavuje bezohľadným vykorisťovaním prírody. Objav mimoekonomických foriem nadvlády je, samozrejme, pozitívnou ukážkou rastu kritického vedomia v emancipačnom hnutí, no nemal by byť dôvodom na odklon od snahy o ekonomickú rovnosť. Skôr je to dôvod na otvorenie ďalších frontov. Nadvláda človeka nad človekom má viaceré korene, ktoré sa často prepletajú a keď ju chceme odstrániť, musíme vyťať všetky. Príkladom môže byť ekonomické prerozdeľovanie, ktoré dokázalo okresať priepastné rozdiely v príjmoch ľudí, neviedlo ale k vyrovnaniu príjmov mužov a žien. Ekonomická diskriminácia žien má totiž kultúrny pôvod – patriarchát. Sociálna demokracia príklonom k novým témam pomohla viacerým sociálnym skupinám a prírode v Európe k lepšiemu postaveniu, útekom od tých ekonomických však dopomohla k prebudeniu sa zo sna o kapitalizme s ľudskou tvárou. Aj jej členovia asistovali pri oslabení odborového hnutia, premene plnohodnotných pracovných miest na čiastočné úväzky alebo brigádnicke miesta, „závode ku dnu“ medzi štátmi súťažiacimi o kapitál či presune daňovej záťaže najbohatších na bedrá strednej triedy (alebo toho, čo z nej ešte zostalo). Ľudská tvár kapitalizmu sa definitívne rozplynula s nástupom globálnej hospodárskej krízy v roku 2008, keď (v tom čase už znova výhradne) servisná organizácia kapitálu – štát – s početným zastúpením sociálnych demokratov vo svojich štruktúrach socializovala straty veľkých korporácií. Sen o ekokapitalizme sa vyparil len o rok neskôr na konferencii OSN o klimatických zmenách v Kodani. Sociálna demokracia v nemom úžase hľadí na mŕtvolami všetkých svojich nádejí posiate bojiská kapitalizmu a kladie si otázku, ako ďalej.

Možnou odpoveďou je výzva na návrat ku koreňom, návrat k ekonomickým témam, návrat k silnému sociálnemu štátu a väčšiemu prerozdeľovaniu. Takéto riešenie na Slovensku navrhol Ľuboš Blaha. http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=18158&cislo=36/2009 Je sa ale kam vrátiť? Aký by to malo zmysel? Sociálna demokracia sa od svojho vzniku stále viac integrovala do kapitalistického systému. Anarchistická predpoveď z roku 1870 nie je jedinou výstrahou pred takýmto postupom. Už Karol Marx hovoril o „parlamentnom kreténizme.“ Môžeme sa sporiť, či bol proces odklonu sociálnej demokracie od jej pôvodných cieľov historicky kontingentý alebo je nevyhnutným dôsledkom logiky reformizmu. Reálny výsledok jej pôsobenia je jednoznačný – po počiatočných úspechoch sa stala súčasťou problému, oporou reprodukcie systému, v ktorom je vpísaná nadvláda človeka nad človekom a pre jeho prežitie sa zúčastňuje na vymazaní týchto úspechov.

Okrem historického zlyhania je ďalším dôvodom pre rozchod ľavice s tradičnou politikou sociálnych demokratov programová a myšlienková strnulosť, ktorá znemožňuje, aby boli spoľahlivou emancipačnou silou v budúcnosti. Spomeniem štyri príklady, ktoré považujem za najdôležitejšie:

1. obmedzenosť politickej stratégie horizontom liberálneho kapitalizmu,

2. pritakanie elitárskej zastupiteľskej demokracii a demokratickému centralizmu,

3. zotrvačnosť pri posudzovaní možností národného a európskeho vývoja v meniacej sa geopolitickej situácii,

4. neschopnosť prezentovať životaschopnú filozofickú alternatívu ku kapitalistickému konzumerizmu.

1. Odporcovia integrácie často argumentovali tým, že začlenenie socialistov do kapitalistických inštitúcií z nich urobí príslušníkov vládnucej triedy a pozbaví ich schopnosti dôsledne presadzovať prechod k socializmu. Pre rešpekt ku kapitálu sa slepou škvrnou politickej stratégie sociálnej demokracie stal práve moment vytvorenia socialistickej spoločnosti. Je to moment, v ktorom kapitál umiera a priestor pre sociálnodemokratickú politiku sa uzatvára. Sociálni demokrati by v tejto chvíli museli zmeniť politickú stratégiu – museli by nájsť odvahu opustiť zabehané formy politickej činnosti, vypovedať zmluvu s kapitálom a demokratizovať zastupiteľskú demokraciu. Nič také ale nikdy neurobili. Práve naopak, keď sa reprodukcia kapitalistických vzťahov ocitla v úzkych, rozhodli sa prispieť k tomu, aby sa mohli udržať. Kapitalizmus musel pretrvať a byť úspešný, aby sa bežný chod sociálnej demokracie nenarušil a aby si členovia jej etablovaných strán mohli zachovať svoje postavenie a privilégiá. Horizont liberálneho kapitalizmu sa pre nich stal neprekročiteľnou hranicou. Zo sociálnej demokracie sa stala charitatívna organizácia, ktorá sa snaží zmierniť utrpenie, nesnaží sa ale odstrániť jeho príčiny.

2. Zastupiteľská demokracia je politickým výdobytkom buržoázie z bojov proti absolutistickej monarchii. Vo svojej podstate je elitárska. Pre jej chod je nevyhnutné vytvárať zastupiteľské „avantgardy“, ktoré potom vo svojich rukách koncentrujú moc. Sociálna demokracia je predvojom práce a vylúčených, tak ako sú všetci zastupitelia predvojom všetkých občanov. Zastupiteľské elity sú vystavené nutnosti rozhodovať a konať. Pri tomto procese, bohužiaľ, často nadobúdajú presvedčenie, že sú väčšími znalcami potrieb tých, ktorých zastupujú, ako oni sami. Vedie ich to k násilnému vnucovaniu vlastných predstáv ostatným. Na jednej strane svojich „klientov“ mobilizujú, aby si zabezpečili moc, na druhej strane zastupovaných demobilizujú, aby nemuseli realizovať požiadavky, ktoré sú im proti vôli. Symptómom tejto ambivalencie sú na jednej strane nadsadené predvolebné sľuby a na druhej strane spochybňovanie zhromažďovacieho práva, dehonestácia spontánnych občianskych aktivít a výroky o nelegitímnosti občianskych združení a mimovládnych organizácií. Sociálni demokrati nie sú výnimkou, vyššie už som spomínal viaceré udalosti, pri ktorých demobilizovali antikapitalistické sily. Princíp zastupiteľstva navyše vyvoláva v ľuďoch pasivitu. Po odovzdaní hlasu sa mnoho z nich nezapája do spoločenských aktivít, keďže týmto rozhodnutím preniesli ďalšie rozhodovanie na niekoho iného a neopodstatnene sa spoliehajú, že im dokáže zabezpečiť kvalitný život. Ak sú nespokojní, ďalšie voľby im dávajú väčšinou falošnú nádej, že sa všetko môže zmeniť. Nemajú návyk starať sa o podmienky svojho života sami a tak nevedia ako sa zorganizovať a čo robiť, keď sa ich niekto chystá poškodiť. Stávajú sa závislými na elitách. Pritom poznáme množstvo dôkazov, že sa ľudia dokážu o svoje životy postarať sami, že nepotrebujú žiadne elity a že bez nich dokážu úspešne prežiť. Zastupiteľská demokracia rodí hierarchické spoločenské štruktúry, centralizmus a byrokraciu, a preto nemôže byť prostriedkom, pomocou ktorého sa nám podarí odstrániť nadvládu. Nemôže ním byť ani sociálna demokracia, v ktorej programe nenájdeme žiadnu zmienku o jej demokratizácii.

3. Západná ekonomika druhej polovice 20. storočia ukrýva ďalšie zlyhanie sociálnej demokracie – emancipačný deficit v medzinárodnej politike. Podieľala sa na šírení tzv. voľného obchodu, ktorý je v skutočnosti formou kolonializmu, do celého sveta. Blahobyt Západu je z veľkej časti výsledkom vykorisťovania zvyšku sveta a úroveň prerozdeľovania a sociálnych služieb, ktorú umožnil, v sebe obsahuje silný prvok nespravodlivosti. Dnes sa Európa po niekoľkých storočiach vracia do pozície svetovej periférie. Centrum globálnej ekonomiky sa presúva do Číny, ekonomicky silnie India či Brazília. Starý kontinent je v nezávideniahodnej situácii. Má najmenej vlastných prírodných zdrojov potrebných pre chod súčasnej formy výroby a so slabnúcou ekonomikou stratí schopnosť zabezpečovať si ich tradične – vojenským násilím a kolonializmom. Energeticky je závislý na Rusku. Ako sa v tejto situácii môžeme vrátiť k tradičnej politike sociálnej demokracie? Z čoho budeme platiť sociálne služby a prerozdeľovať? Ak sa budú budúce veľmoci správať rovnako ako Európania doteraz a Európania sa nepokúsia reformovať nespravodlivý globálny ekonomický systém, ktorý stvorili, alebo sa z neho vyviazať, čaká nás pravdepodobne budúcnosť kolónie. Sociálni demokrati zotrvávajúci pri tradičnej politickej stratégii sa budú plaziť pred čínskymi alebo ruskými investormi a likvidovať posledné zvyšky sociálneho štátu, aby ich prilákali. Závistlivo budú hľadieť na úspechy radikálnej latinskoamerickej ľavice, ktorá je fakticky už dnes vodcom emancipačného hnutia. Stále sebavedomejší predstaviteľ krajiny čoraz sebavedomejšieho kontinentu, Hugo Chávez, v decembri vyhlásil, že „epicentrum revolučného boja dnes leží v Našej Amerike (Nuestra América).“ A Socialistickú internacionálu, spolok etablovaných sociálnodemokratických strán, nepovažuje za relevantného partnera.

4. Honba za ekonomickým rastom nadobúda v podaní sociálnych demokratov podobu tragikomédie. Sila, ktorá vzišla z hnutia za ľudskú rovnosť, slobodu a solidaritu (patriarchálne bratstvo bolo kultúrne podmieneným omylom), akoby pri hromadení zdrojov na prerozdelenie už dávno nepremýšľala, aký je zmysel celého jej úsilia. Namiesto boja proti duchovnej vyprázdnenosti konzumerizmu sa podieľa na jeho reprodukcii. Šťastie a zmysel života predsa zabezpečuje vlastníctvo čoraz  väčšieho množstva predmetov a sociálni demokrati nám zoženú investora, aby sme ich mohli vyrobiť. Potom nám vysvetlia, že nakupovanie je vysoko humánna činnosť, pretože tým zabezpečujeme prácu pre našich blížnych. Keď budeme všetci neustále pracovať a nakupovať, budeme mať všetci prácu a budeme šťastní. Homo consumens http://www.philosophicalsociety.com/Archives/Homo%20Consumens.htm je zrejme ideál plne rozvinutého človeka, proti ktorému sociálni demokrati nemajú žiadne výrazné námietky. A ak áno, príliš o nich nepočuť.

Európska ľavica je omnoho širšie hnutie ako sociálna demokracia. Platí to aj na Slovensku, a to napriek tomu, že sa v istej nesmierne kvalitnej publicistickej relácii Štefan Hríb dojemne zhodol s Robertom Ficom na tom, že Smer je jediná relevantná ľavicová politická sila. Anarchisti, komunisti či zelení (aspoň tí, ktorí sa nesnažia skonštruovať kvadratúru kruhu – nepolitickú politiku) tu sú a majú svoje vlastné politické predstavy. Ak rozmýšľame o budúcnosti ľavice, nemali by sme podľahnúť predstave, že hovoríme len o budúcnosti sociálnej demokracie. Obzvlášť, keď máme veľa dôvodov odmietnuť ju ako emancipačnú silu. Nepochybujem o tom, že medzi sociálnymi demokratmi sa stále nachádzajú radikálni socialisti. V rozhodujúcich bojoch sa im ale vo vnútri vlastných strán nedarí uspieť. Možno je čas opustiť topiacu sa loď a pridať sa k tým, ktorí nechcú byť charitou, ale dôslednými drevorubačmi vytínajúcimi korene akejkoľvek nadvlády. Výzvy k návratu sú volaním ničoty. Nie je sa kam vrátiť. Podmienky, v ktorých bola sociálnodemokratická politika čiastočne úspešná, sa už pominuli. Alternatív je našťastie veľa. Za všetky jedna z mojich obľúbených, anarchistická: Parecon.  http://www.zcommunications.org/zparecon/parecon.htm 

Súvisiace články:

• Radikálna ľavica XXI storočia
• Neviditeľná ľavica
• Hanba slovenskej ľavice
• PÚTNICI: ZÁVER