JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Koniec medzinárodnej hegemónie USA

Trumpova vláda očividne naznačuje koniec medzinárodnej hegemónie USA. Medzinárodný hegemón vie definovať pravidlá, ktoré nachádzajú ...

[Joachim Becker]

Amerikán

Jeden môj priateľ vyhral v lotérii zelenú kartu a z Rumunska emigroval do Spojených Štátov Amerických. Ako o pár rokov neskôr s pokorou ...

[Tiburon]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Spoznaj svojho sociopata

Kríza žánru | Editorial | Pavol Hardoš | 22.08.2012

_ma_small

Prečo sa figúra sociopata stáva v súčasnej kultúre čoraz populárnejšou? Takúto otázku si nedávno položil filozof Adam Kotsko vo svojej knihe Why We Love Sociopaths: A Guide to Late Capitalist Television.

Naprieč žánrami vídame, že nám televízna zábava ponúka viac a viac postáv, ktoré možno klasifikovať ako sociopatické: od Erica Cartmana, cez Dona Drapera, Tonyho Soprana, Gregory Housea, Waltera Whitea, Jacka Bauera, až po Dextera Morgana, všetko ľudia amorálni, necitliví a fascinujúci. Nielenže nie sú vo svojom konaní zväzovaní žiadnou ľudskosťou a často ani spoločenskými pravidlami, ale navyše dokážu majstrovsky manipulovať ľudí aj spoločenské pravidlá na dosiahnutie svojich vlastných cieľov.

Kotsko tu nepátra po lekárskej kategórii sociopata, ale skôr po jej fantasknej, pop-kultúrnej variante: ašpiračnom anti-hrdinovi. V pop-kultúre sú sociopatmi ľudia s nedostatkom morálnej intuície, bez ľudskej empatie, citových zväzkov, pričom je to práve táto ich sociopatia, ktorá z nich robí tak fascinujúco úspešných jedincov. Nezáleží na tom, či je to oceňovaná televízna dráma alebo sitkom, hlavnými hrdinami sú čoraz častejšie postavy, ktoré, okrídlenými slovami sociopatických účastníkov reality show, „tu nie sú preto, aby si získali priateľov“. Sú tu preto, aby nemilosrdne, s klinickou chladnokrvnosťou, cez mŕtvoly, šli za svojím cieľom. Tým cieľom môže byť dokonalý reklamný slogan, úspešná diagnóza, zvrátenie teroristického útoku. Sú tu ale aj preto, aby nám slúžili ako reprezentácia našich túžob? Môžeme si vďaka nim navrávať, že keby sme sa vedeli odpútať, nenechali sa zväzovať konvenciami, citmi a vzťahmi, tiež by sme dokázali byť úspešní a skutočne slobodní?

Vo svojej predchádzajúcej knihe [2] Kotsko postuloval Trápno (Awkwardness) ako ten pocit zmätku a úzkosti, ktorý sprevádza spoločenské interakcie, pri ktorých buď dochádza k porušeniu spoločenských pravidiel (trápne vtipy, faux pas), čo Kotsko nazýva každodenné trápno, alebo v situáciách, kde spoločenské normy modelujúce naše vzájomné očakávania a interakcie neexistujú, alebo systematicky zlyhávajú, čiže situácie radikálneho trápna (napr. rôzne medzikultúrne kontakty). Tam kde väčšina z nás cíti trápno ako akútny nedostatok spoločenských noriem, ich zlyhanie alebo ignorovanie, tam sociopat necíti nič. Kdežto normálneho človeka trápno odzbrojuje, sociopat žiadne oslabenie necíti. A tak napríklad, kým bežného človeka drzáň predbiehajúci sa v rade dokáže celkom odzbrojiť, lebo vie, že akákoľvek snaha z jeho strany vymáhať dodržiavanie nepísaných pravidiel sama bude pôsobiť trápne (musel by „robiť scény“), sociopat nemá najmenší problém sa predbehnúť, a rovnako by nemal ani najmenší problém zosmiešniť aj toho, kto by sa predsa len odhodlal „robiť scény“. V takej situácii mnohým už len pocit morálnej nadradenosti nad neokrôchancom nestačí, môžu začať snívať, aké by to bolo, keby mali tiež, ako sa v Bratislave vraví, fpiči. Aké by bolo oslobodzujúce nebyť viazaný spoločenskými pravidlami, ale ich naopak zneužívať vo svoj prospech.

Kotsko vo svojej príručke rozpoznáva tri druhy televíznych sociopatov: prefíkancov (schemers), šplhúňov (climbers), a vynucovačov (enforcers). Tí prví menovaní predstavujú najnižšiu formu sociopatie a nachádzame ich najmä v kreslených seriáloch. Od Homera Simpsona, Petra Griffina, cez Erica Cartmana, až po Sterlinga Archera: ich ciele sú malicherné, premenlivé, často sa riadia iba momentálnym vrtošivým popudom, kvôli ktorým sú ale schopní poprieť všetky vzťahy aj „dobré mravy“. Prefíkaným sociopatom par excellence je Eric Cartman, rasista, sexista, homofób, detinský vo svojich cieľoch, ale až mrazivo cieľavedomý v ich plnení. Akoby dospelý človek v detskom tele, je schopný rozpútať nenávistnú kampaň proti svojmu židovskému spolužiakovi Kylovi, alebo v rámci pomsty za zosmiešnenie podať staršiemu spolužiakovi večeru z jeho zavraždených rodičov [3]. Prefíkancom ale ide prevažne len o momentálne výhody, výhru, krátkodobý úspech. V tom sa líšia od druhej kategórie, šplhúňov.

Šplhúni využívajú svoje schopnosti manipulácie a zneužívania spoločenských pravidiel na svoj vlastný vzostup, po nejakom hierarchickom rebríku. Šplhúňov nájdeme od väčšiny reality show, kde je cieľom niečo vyhrať, až po kritikmi obľubované drámy ako Sopranovci, Mad Men alebo The Wire. Don Draper, šplhá po spoločenskom rebríku v reklamnej agentúre aj vďaka ukradnutej identite spolubojovníka v Kórey, ktorý umrie pred jeho očami; Stringer Bell z The Wire je drogový díler, ktorý sa všemožne snaží etablovať v legitímnej spoločnosti. Sú schopní manipulovať spoločenské pravidlá, ale ich ciele sú stále podmienené širšími hodnotami a spoločenskými očakávaniami.

Tou poslednou kategóriou sú vynucovači, zväčša muži (ale aj ženy) zákona, ktorí sú až neľudsky oddaní svojej práci – svojmu poslaniu. Je to ich práca, ktorá zvyčajne úplne nahlodala ich vieru v ľudstvo a odcudzila väčšine vzťahov. A je to práve táto ich práca, pre výkon ktorej sú ochotní porušiť normálne pravidlá a urobiť, čo je nevyhnutné. Jack Bauer (24) nemá čas nemučiť podozrivých alebo počúvať nadriadených, aby sa dopátral teroristickej hrozby. Podobne aj Jimmy McNulty (The Wire), alebo Raylan Givens (Justified) vedia, čo vedel už Harry Callahan (Dirty Harry): na ochranu zákona ho treba porušiť. V extrémnom prípade ich však poháňa skôr ich sebecký záujem, na širšom výsledku im nemusí vôbec záležať. Dexter Morgan alebo Gregory House sú takými prípadmi. Dexter vraždí zločincov, ktorí by inak unikli spravodlivosti, čisto pre osobnú psychopatickú potechu a Houseovi naozaj nezáleží na pacientoch, ale len na vyriešení hlavolamu, ktorým je určenie správnej diagnózy. Majú pritom svoje vlastné pravidlá, svoj vlastný kódex, ktorým sa riadia.

Hlavný dôvod, prečo stúpa popularita sociopata, je naznačený v druhej časti nadpisu Kotskovej knihy; vidí ju v zlyhávaní a postupnom kolapse spoločenských pravidiel „neskorého kapitalizmu“. Spoločenské pravidlá, ako zdôrazňuje Kotsko, nie sú z neba dané, neexistuje žiaden „prirodzený zákon“, večné usporiadanie pravidiel spoločenského súžitia. A práve v dnešných časoch, keď existujúce pravidlá majú zlyhávať pri napĺňaní všeobecných očakávaní, a my vidíme, že najviac sa v reálnom svete darí sviniarom a podvodníkom (a musia byť predsa sviniari a podvodníci, keď sa im darí) sa naša fantázia upiera k hrdinom, ktorí sú tiež schopní pravidlá ignorovať a sledovať mimo a skrze ne svoje vlastné ciele alebo dokonca prichádzať s pravidlami novými, alternatívnymi. Kotskovou ambíciou bolo zrejme viac, než nám len predložiť pútavý popkultúrny kľúč na určovanie sociopatov, ale aby sme mohli brať jeho tézu vážne, potrebovali by sme viac než implicitné náznaky, že žijeme v akomsi „neskorom kapitalizme“. Opiera sa tu v podstate o kruhovú logiku, podľa ktorej sú sociopati príznakom neskorého kapitalizmu a neskorý kapitalizmus spoznáme podľa množiacich sa sociopatov na obrazovke. Skutočne presvedčivá diagnóza sociopatických fantázií nám tak stále chýba, čo však nevyhnutne neuberá na pútavosti Kotskovej kritickej analýzy.


[1] Kotsko, Adam. 2012. Why We Love Sociopaths: A Guide to Late Capitalist Television. Winchester: Zer0 Books.

[2] Kotsko, Adam. 2010. Awkwardness: An Essay. Winchester: Zer0 Books.

[3] pozri: South Park, Scott Tenorman Must Die (Season 5, Episode 4).

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 97 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 29.08.2012 (Hortenzia)

Diskusia k článku obsahuje 22 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2017 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist