Svojho času Vladimír Palko, ešte ako minister vnútra, dal vodným delom rozohnať mafiánsky pohreb v Košiciach. Na rituálnu demonštráciu „temných síl" odpovedali naši policajti rituálnou demonštráciou „dobrých síl". A veľmi ich rozčuľovala kritika, ktorá sa po tejto akcii zniesla na ich hlavy.

Rozčúlený, ba urazený bol aj sám minister, ktorý v jednom prieskume nechal respondentov odpovedať na otázku, či im pripadá ako správny chlap. Vladimír Palko a s ním spriaznená časť publicistickej obce to vtedy vyhodnotili tak, že tí, čo rituálne „sprchovanie" mafiánov a ich rodinných príslušníkov kritizovali, stoja vlastne na strane organizovaného zločinu.

Nenapadlo im (alebo napadnúť nechcelo), že nikto nespochybňuje základné rozdelenie úloh: policajti sú tí dobrí, kým mafiáni tí zlí. Akurát že niektorí z nás si boj proti organizovanému zločinu predstavujú trochu inak než tak, že sa bude minister vnútra pretekať s mafiánskymi bosmi o to, kto z nich ďalej dociká. Minister vnútra vôbec nemusí ľuďom pripadať ako „správny chlap"; dôležité je to, koľko gangstrov behá na slobode a koľko je ich za mrežami.

Na filmy s Clintom Eastwoodom sa dobre pozerá. Efektívnosť práce modernej polície (a bezkorupčnej, správne fungujúcej justície) však predsa len spočíva v niečom inom, nie v postwesternovom kulte „osamelých hrdinov".

Vidno, že dobrá nálada a chuť vystupovať zoči-voči kriminalite ako správny chlap Vladimíra Palka neopúšťajú ani po rokoch strávených v opozícii (navyše s perspektívou sublimácie do mimoparlamentného priestoru po ďalších voľbách).

Návrh, aby polícia zverejňovala „štatistiky rómskej kriminality", najmä majetkovej a násilnej, je jeho návratom na veľkú scénu slovenského absurdného politického divadla.

„Ak existuje nejaký problém, ktorý by mali riešiť štátne orgány, tak by si mali o ňom zohnať presné dáta a následne ich analyzovať," hovorí Palko. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, ako tento problém riešil počas štyroch rokov, keď bol sám štátnym orgánom. Sú tri možnosti. Po prvé, v rokoch 2002 až 2006 tento problém neexistoval - tomu však neuverí nik, kto na Slovensku žije aspoň pol roka.

Druhá možnosť je, že problém existoval, ale Palko v úlohe ministra si o ňom buď nezohnal presné dáta, alebo ich zohnal, ale neanalyzoval. Nuž, v takom prípade by dnes lepšie urobil, keby o práci štátnych orgánov múdro pomlčal. Treťou možnosťou, a tušíme, že tou najpravdepodobnejšou, je, že dáta existujú: také „dáta" majú totiž všetci okrskári, ktorí poznajú svoj terén, všetci starostovia, ktorí majú vo svojej obci rómsku komunitu, všetci sociálni pracovníci, riaditelia väzníc, terénni pracovníci príslušných mimovládok atď. Také dáta boli k dispozícii aj počas Palkovho ministrovania - a čo?

Tu nejde o falošnú politickú korektnosť ani o to, kto je dobrý a kto zlý. Všetci vieme, že policajti sú dobrí a rómski zločinci zlí. Práve tak ako albánski díleri drog, ukrajinskí autičkári, slovenskí vykrádači bytov. Špecifiká? Ale áno - bieli výpalníci ohrozujú podnikateľov, čierni úžerníci svojich susedov. Bieli vrahovia svoje obete spracúvajú strelnými zbraňami (občas následne aj rozpúšťaním v kyseline), rómski násilníci zostali pri nožoch či sekerách.

To hlavné špecifikum je však dobre známe už dávno. Z prvej generácie bez práce, perspektívy a aspoň minimálneho rešpektu spoluobčanov ešte môžu vyrásť trosky. Z druhej už vyrastajú kriminálnici. Koľká generácia Rómov na Slovensku už vyrastá bez perspektívy a rešpektu?

Aj náš súčasný minister vnútra sa vidí v úlohe sympaťáka a správneho chlapa (aj keď inak ako Palko). A policajný prezident svojím vystupovaním tiež prezrádza okúzlenie filmovými príbehmi o policajných „drsných správniakoch". Nechce sa veriť, že by v takejto konštelácii hlavným problémom bolo to, že naša polícia azda zatvára oči pred kriminálnikmi - Rómami. Ak už chceme menovať, potom povedzme napríklad, že podpredseda vlády, ktorý má rómsku problematiku na starosti, Dušan Čaplovič je v tejto svojej úlohe rovnako impotentný ako jeho predchodca Pál Csáky. A väčšina ostatných politikov pred nimi.

Ľudia by potrebovali vidieť, ako polícia zasahuje aj proti rómskej kriminalite, obhajuje svoj návrh Vladimír Palko. Aha. Okrem „zháňania a analýzy presných dát" pre účely štátnych orgánov má byť cieľom zverejňovania štatistík i to, aby sa biely malomeštiačik vo svojom televíznom kresle mal nad čím rozohňovať: „To je už strašné, čo títo Cigáni stvárajú!" A vzápätí by ho upokojili čísla zatknutých, zadržaných, odsúdených: „Aspoňže tá polícia pracuje."

Vidno, že náš najkonzervatívnejší politik už akosi trochu „vymäkol" a vzal na milosť v jeho prostredí také nenávidené komerčné televízie: práve tie predsa už dávno divákom ponúkajú obraz sveta v podobe mozaiky dopravných nehôd, „megaprocesov", medveďov a - kriminálnonehodových udalostí z rómskych osád.

Nie, nejde o korektnosť ani o pokrytecké ronenie sĺz nad ťažkým osudom jednej menšiny. Ide o racionálnu úvahu. Zlodeji, úžerníci či vrahovia majú sedieť v base, susedia, ktorí ničia život svojmu okoliu tým, že sa správajú ako zvieratká, majú byť umravnení, prípadne deložovaní. Na to vôbec netreba zverejňovať etnické štatistiky. No zároveň všetci vieme, že ak toto bude jediné, na čo sa štát zmôže, bude to ako vytrhávanie buriny na poli, na ktorom už generácie nikto nič nezasial.

S Palkom sa dá súhlasiť v tom, že by bolo zlé, ak by boli extrémisti jediní, kto sa na verejnosti tejto ťažkej témy chopí.

O to nepochopiteľnejšie je, prečo im chce prihrávať hlasy. On sám - bez irónie - nie je žiaden rasista. On chce byť len správny chlap. Problém je, že tak sa chcú javiť aj extrémisti.

Text vyšiel 13.8.09, v týždenníku Žurnál