Vieme, že slovo Žid v slovenčine môžeme písať aj s malým „ž“. V takom prípade máme (mať) na mysli vyznávača judaizmu. Keď ho píšeme s veľkým „Ž“, naznačujeme tým, že hovoríme o príslušníkovi semitského etnika (národa). Skrátka: etnická a náboženská príslušnosť splývajú. Nie ako napríklad u Arabov, kde Arab ešte automaticky neznamená stúpenca islamu. Ani o Židoch nemožno (nemalo by sa) automaticky vyhlasovať, že sú židia.

Aj medzi nimi je mnoho ateistov alebo takých, ktorí sympatizujú skôr s budhizmom. Potom však prestávajú byť nielen židmi, ale aj Židmi. Aspoň tak to vyzerá. Navonok ich predsa nič neodlišuje od západných belochov (belošiek). Posledné, čím sa môžu odlišovať od kresťanského okolia, sú ich náboženské zvyky a s nimi úzko prepojené používanie jazyka jidiš alebo hebrejčiny. Časť kresťanov však Židov nezoberie na milosť nikdy a nijako: bez ohľadu na to, či zostanú veriacimi židmi alebo sa z nich stanú ateisti, či sa asimilujú alebo vysťahujú, vždy zostanú podozriví – (vieme z dejín, že) z nejakého bližšie neurčeného sprisahania.

         Priznám sa, neviem celkom presne, v čom by malo oné (židovské) sprisahanie spočívať, ale mám hypotézu. Nežidom asi hrozne prekáža, že Židov (židov) spája náboženská a kultúrna tradícia, prekračujúca kultúry a hranice. Slovenský žid sa (väčšinou asi) skôr dohodne napríklad s maďarským (Ž)židom ako slovenský kresťan s maďarským kresťanom. Hoci práve kresťanstvo (najmä katolícke, ktoré si robí nárok na nadnárodný a nadrasový univerzalizmus) by malo byť tým spojivom, ktoré medzi národmi a etnikami zotiera akúkoľvek nevraživosť. Nie sú to Židia (židia), ktorí na slovenskej strane hraníc chcú nasadnúť do tankov a vziať si na mušku Budapešť a opäť to nie sú židia (Židia), ktorí na maďarskej strane hraníc zakladajú kadejaké gardy a volajú po revízii Trianonu, hoci vôbec nemajú ani len približnú predstavu o tom, čo by si s takým (prinavráteným) územím a s jeho početnými ekonomickými i kultúrnymi rozdielmi (nášľapnými mínami) počali.

         Hlavným „hriechom“ Židov (židov) teda naďalej zostáva fakt, že sa ponad kultúrne a ekonomické rozdiely vždy vedia nejako dohodnúť, komunikovať. A zdá sa, že kresťania, hoci ich náboženstvo je v prvom rade o komunikácii, súcite a tolerancie, sa dohodnúť ani naďalej nebudú vedieť: oni totiž – na rozdiel od židov a Židov – svoje náboženstvo a kultúru vôbec neberú vážne. U kresťanov nakoniec vždy zvíťazí hrdosť na rodnú hrudu, rodinu, národ, farára, krčmu na konci dediny. Táto hrdosť sa vždy akosi prederie na povrch, preváži a kresťanstvo aj naďalej bude len nedeľným koníčkom – na spestrenie života. A pokým sa v okolí roduverného slovenského kresťana vyskytujú kultivovaní ľudia schopní komunikácie a tolerancie, dovtedy bude pod Tatrami mátať stihomámivé podozrenie z akéhosi sprisahania. Pretože (asi) stále málo rozlišujeme medzi (rozumnou, potrebnou) dohodou a sprisahaním, medzi pragmatickou výmenou informácií a špionážou.