Predseda vlády R. Fico po parlamentných voľbách vyhlásil, že krajina potrebuje hlavne pokoj a stabilitu. Trochu prekvapujúce, keď ústrednou témou parlamentných volieb bola kauza Gorila.

Poukazovanie na potrebu pokoja a stability, mimochodom diskurzu skôr prináležiacemu privátnemu, ako verejnému priestoru, je prekvapujúcejšie o to viac, že R. Fico  sa viackrát nechal počuť, že Slovensko po kauze Gorila je iné ako predtým a senzitivita verejnosti na korupciu je oveľa vyššia. Neupierajme predsedovi vlády jeho právo na formulovanie vládnych priorít, no zastavme sa pri tom, prečo R. Fico považuje za určujúcu stabilita, nie boj proti korupcii.

 Prvým dôvodom priorizovania stability  pred bojom proti korupcii je prirodzená snaha každého premiéra o čo najmenej problémové vládnutie. Urobil preto niekoľko krokov, pričom najvýznamnejším je vytvorenie Rady solidarity a rozvoja.  Otázne je, dokedy bude fungovať tento amorfný poradný orgán. Spoliehať sa na duch národného frontu môže u niektorých členov, s ktorými má dlhodobo nadštandardné vzťahy (napr. ZMOS alebo KOZ), ostatným môže dôjsť trpezlivosť za krátky čas. Plusom premiéra je, že správne odhadol potenciálne problémy skôr zo strany profesijných, či záujmových organizácii, ako zo strany rozleptanej parlamentnej pravice. Nepochopil ale, že najväčšie nebezpečenstvo mu hrozí od radikalizujúcich sa odborových organizácii, ktoré programovo odmietajú byť v Konfederácii odborových zväzov. Prizvanie KOZ-ky do Rady tak nič nerieši, lebo ona už sociálny zmier zaručiť nedokáže. Rada tak v súčasností pôsobí skôr ako veľká kulisa s premyslene vybraným komparzom, aby ilúzia  celonárodného konsenzu bola dokonalá.

 Druhým dôvodom prečo nemohol R. Fico uviesť boj proti korupcii ako prioritu svojho vládnutia  je ešte prozaickejší.  Je verejným tajomstvom, že zatiaľ čo R. Ficovi veľká časť verejnosti dôveruje, o jeho predlžených rukách v podobe okresných a krajských funkcionároch Smeru sa to povedať nedá. Predseda strany ich  pozná a dobre vie, že sa za nich nemôže zaručiť. Keď si ich po parlamentných  voľbách zvolal,  tak boli upozornení, že im síce necháva právo na personálne nominácie v ich okrese, či kraji, ale v prípade, ak nimi  dosadené persóny zlyhajú, pôjdu z funkcii dole aj oni samotní. Nedávny prípad  zaisteného podžupana - nominanta Smeru, dokazuje, že to s najväčšou pravdepodobnosťou myslel vážne. Záslužné preventívne opatrenie premiéra hovorí o strane veľa, ale aj to, že manažérske riadenie strany má svoje limity. Často opakovaná myšlienka, že Smer môže poraziť len on sám, súvisí práve s touto achillovou pätou strany – extrémnou koncentráciou prospechárov najprimitívnejšieho razenia.   

 Tretí dôvodom priority zavádzajúcej snahy o stabilitu, oproti boju proti korupcii, bolo taktické neprovokovanie Obchodníkov – spriatelených podnikateľov strany. Zatiaľ čo pri krajských a okresných funkcionároch strany by tvrdá ruka vedenia strany mohla hypoteticky priniesť úspechy, tu sa už premiér na silu subordinácie spoliehať nemôže. Smer ako produkt dzurindovského prostredia nesie so sebou nepremlčateľné záväzky z minulosti, ktorých sa  nemôže premiér len tak zbaviť. Uchovávať pri živote Radu, držať armádu nepodarených straníkov na uzde a dohodnúť sa s Obchodníkmi tak, aby ho médiá neroztrhali v zuboch, sú hlavné politické výzvy premiéra. Konsolidácia verejných financií do roku 2013 je oproti tomu prechádzka ružovým sadom.

 Autor je politológ, vedie marketingovú agentúru PRIESKUMY