JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Stalinove sviečky (úryvok)

Kríza žánru | Editorial | Peter Balko | 15.04.2015

_ma_small

Kde bolo, tam bolo, krajinou sa vinul skapínajúca rieka. Volala sa Kriváň a svojimi chromými údmi oddeľovala Lošonc od dediny Vidiná. Vody mala kalné a vlny polámané, pod jej kameňmi čakali drobné čierne hady a na hladine riasy pripomínajúce vodníkove vlasy. Každé popoludnie sa pri rieke zbehli miestne deti a holými rukami vyťahovali hady zakrútené v bahnitom dne. Liana, moja starká v tele malého dievčaťa, čupela v úzadí a so zatajeným dychom pozorovala polonahých chlapcov s ostrými rysmi tváre a vykúkajúcimi rebrami, ktorí rukami lovili podlhovasté klzké tvory, pchali im do papulí s maličkými zúbkami prsty, točili ich nad hlavami a potom sa s nimi naháňali po širokom slnečnicovom poli. Tí, ktorí sa dožili konca vojny, sa stali starými rodičmi mojich rovesníkov.

Jedného dňa vody sčerneli a po brehoch, na ktorých sa metali umierajúce hady, pochodovali ťažké kožené topánky. Kriváň sa z noci na deň premenil na hranicu. Senec, Levice, Rožňava, Košice a nakoniec i Lošonc padli do maďarského mlynčeka, Felvidéku.

Netrvalo dlho a trubadúr Karlík v sprievode troch zavalitých úradníkov s pokrčenými plešinami, lemujúcimi riedke vlasy siahajúce po ramená, klopal na vráta každého lošonckého domu. A tak sa jedno ráno zjavil na prahu Radingerovho zámku, so zahanbeným úškrnom strčil Lianinej mame pred nos zdrap papiera a zbohom, isten veled!

Kto podpísal, stal sa čestným občanom Hornej zeme. Kto nepodpísal, bol ešte v ten deň vyhnaný zo svojho domu a vyhostený ako bezzemok.

Liana a jej mama podpísali. Môj starký Jano Krajči a jeho otec, vyučený šuster, ktorí v tom čase žili o niekoľko domov ďalej, nepodpísali a odsťahovali sa k starým rodičom do Mýtnej. Vtedy ešte nikto nemohol tušiť, že z Jana a Liany, z malých písmen uprostred južného vojnového románu, vznikne láska veľká ako dvojgeneračný dom, z ktorého vzídu dve dcéry a štyri vnúčatá.

Vojnový Lošonc mal mnoho mien. Maďari ho volali Losoncz, Nemci Lizenz a pre Rumunov, ktorí ho o niekoľko rokov neskôr zbombardovali, to bol Luchunch. Našli sa aj hlasy, ktoré mu prisudzovali mená ako južné mesto, koniec sveta či Csatornák, stoka. Slovák bol Büdöstóth a Maďar bol Kurva Maďar. Zo slovenčiny sa stal iba šepot, reč lúzy a jazyk podvratných, ktorý sa šíril v prítmí stajní a domácností, potichu a pod kredencom, aby sa páni s bajúzmi nedurdili. Všade cinkala nemčina a ešte hlasnejšie maďarčina, ktorá sa usadila na úradoch, policajných staniciach i pod Kristovými pätami. Vznášala sa mestom ako ranná hmla, v rôznych kútoch mesta sa líšila drobnými odchýlkami a nuansami. V nevestincoch bola maďarčina udychčaná, v rozhlase praskavá a v krčme pomalá, trhaná a niekedy dokonca poslovenčená.

Na všetkých cestách, ktoré viedli z Lošonca, viseli na stĺpoch obesení maďarskí zbehovia. Lianina mama zapaľovala pod nohami obesencov každú nedeľu sviečku, vraj aby Pánboh nezabudol, že aj oni boli kedysi deťmi.

A potom, po všetkých tých mesiacoch a krokoch do tmy, ktoré učinili z Lošonca nový svet, prišlo niečo, čo dospelí a navždy zatratení nazývali očistou. Múry, ploty a fasády pokryli maďarské, nemecké a slovenské degenerácie židovského kódexu, z ktorého čítal po uliciach trubadúr Karlík. Dvere židovských domov sa potierali prasacou krvou a najnovším módnym doplnkom menejcenných sa stali žlté hviezdy. Ľudia boli podozrievaví a nedôverčiví, v tvárach sa usadzoval nepokoj a tam, kde predtým bývali priatelia, sa ukryli vlci.

Liana, malé dievča uprostred zhnitého vojnového koláča, nerozumelo hrám dospelých, ktorí deň čo deň prepadali čoraz väčšej paranoji a živočíšnosti. Z domov s popraskanou omietkou vykúkali iba zvedavé oči ukryté za záclonou a slnko, zachytené medzi sivými oblakmi, nevyšlo nad Lošoncom celé týždne. Len tma, šepoty a nejasné pohyby utkané zo strachu, ktorý sa šíril po uliciach ako modrý mor. Lošončania prepadli šialenstvu a jediné, čo určovalo rytmus ich prekliatych životov, boli pravidelné výkriky sirény.

Ördög súgás.

Zakaždým, keď sa Lošoncom rozniesol prenikavý diablov šepot, z komína lokomotívy vystrelil hustý dym a oceľové kolesá zapískali na koľajach. Masívna vlaková súprava sa uviedla do pohybu a vyrazila do sveta naprieč zdegenerovanou krajinou. Biely dym stúpal k zatiahnutej oblohe a v prepchatých súpravách prebýval dych, kašeľ a slzy. Deti, matky, starci, sestry, otcovia, panny i panici. Nadžganí v útlom interiéri, vykúkajúci cez malé okienka, vystrkujúci ruky, dlane a prsty, vystrašení a odhodlaní prežiť všetko, čo im Pánboh nadelil do vienka, bledí a mladí, skutoční a milujúci, neprečítaní ako listy z frontu.

Liana každý večer počúvala mamine príbehy o čarovnom vlaku a neuveriteľných dobrodružstvách jeho cestujúcich. Do vlaku sa dostali iba vyvolení, ktorí našli v útrobách surového zemiaku modrý zub bájneho zubra modrosrstého. Potom sa spoločne so svojimi rodinami nalodili na palubu a vyrazili na magickú cestu do útrob tých najpanenskejších zátiší tetky zeme. Zasnežené vrcholky islandských kopcov, fosforeskujúci dažďový prales vo Venezuele, archeologické nálezisko Kristovho trtáča v Golgote, nekonečné jaskynné meandre afrického Atlasu či dno Tichého oceánu, v ktorom prebývajú okrem mäsožravých vrakov stroskotaných výletných lodí a prdiacich koralov i obrovské huňaté morény s parožím, ovčou vlnou namiesto kože a prirodzením väčším než Eiffelova veža.

Liana kedysi za vlakmi utekala, podobne ako ostatné deti, ktoré sa prišli pokochať veľkolepým ľudským cirkusom. Bežala až do chvíle, kým ju na hranici nezadržali mladíci v uniformách. Lámanou slovenčinou sa Liane prihovárali, strapatili jej vlasy a z úst vypúšťali cigaretové krúžky. Na rozdiel od ostatných detí do nich nehádzala kamene, nepľula na nich a nepreklínala ich rodiny, iba stála, pozerala do ich detských očí a vedela, že väčšina z nich sa konca vojny nedožije.

Odvtedy za vlakmi nikdy neutekala, nekývala na sardinky napchaté v kupé a neprehrabávala sa v starých kufroch, ktoré ostali porozhadzované na nástupišti. Doba, keď sa všetko navôkol dalo premeniť na nevinnú detskú hru, bola preč. Ostali iba čísla, štatistiky a pridlhé poznámky pod čiarou.

Za tri mesiace bolo z Lošonca vypravených sedem vlakov.

Úryvok z poviedky Stalinove sviečky je súčasťou románu Vtedy v Lošonci (KK Bagala, 2014), ktorý bol zaradený do finálovej desiatky aktuálneho ročníka Anasoft litera.

Bookmark and Share

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 56 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist